Výnimočná žena, umelkyňa, tohoročná laureátka ocenenia za dlhoročnú umeleckú tvorbu a držiteľka pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy Emília Vášáryová si včera počas slávnostného večera prevzala symbolickú cenu. Svoj nadhľad ukázala už počas jej odovzdávania, keď hneď ako prvé skonštatovala: „Dúfam, že ľudia po mne nebudú veľmi šliapať, že ma budú obchádzať.“ A promptne dodala: „Myslela som, že ešte chvíľu počkáte a dáte mi to, až keď umriem.“ V rovnakom tóne začala aj náš mini-rozhovor.
V úvode slávnostného odovzdávania ceny pani Reháková (zakladateľka Filmového chodníka slávy) spomenula, že na konte máte spolu už 26 ocenení, dnes ste si prebrali 27. cenu. Predsa však mám pocit, že táto je iná, nie je za konkrétnu úlohu, ale za Vaše celoživotné dielo a prínos. Pre Vás je to aký pocit?
Neviem. Ešte sa neponáhľam. Snáď ešte niečo urobím. Budem sa musieť snažiť, aby to neplatilo, že som už skončila. (smiech). Môj život sa ešte nekončí.
To nik z nás nepredpokladá, skôr s obdivom sledujeme a tešíme sa, čo všetko stíhate. Máte popri práci vôbec čas na sledovanie filmov alebo v nich len hrávate?
Málokedy. Ale napríklad včera sme sa s pánom Markom Škopom vrátili z Thessaloník, kde bol veľký medzinárodný festival. Tam som si povedala, že si sadnem a pozriem si ten film. A tak som si pozrela Evu Novú. A aj teraz som si pozrela Medenú vežu. Tú som videla už jeden-dvakrát a teraz tretíkrát. Pretože to nechce žiadnu televíznu obrazovku. Tá kamera je taká skvelá. Pán Krška (Karol Krška, kameraman filmu Medená veža – pozn. red.) bol určite jeden z najlepších európskych kameramanov a nádherne ten film nasnímal. Je radosť vidieť ho na širokom plátne.
Nerada pozerám kinofilmy v televízii. A keď môžem, tak sa idem pozrieť do kina. Som dosť veľký filmový fanúšik. Naposledy som videla film Mladosť a film Čistič a z oboch som bola nadšená.
Hovoríte, že ste filmový fanúšik… Máte nejaký filmový sen – métu? Možno ste čítali knihu, pri ktorej ste si vedeli predstaviť scenár, v ktorom by ste chceli hrať…
Nemám filmové sny. Mne sa dokonca ani normálne nesníva (smiech). Takže… Ja si vždy radšej počkám, čo mi padne do lona.
Spomenuli ste Evu Novú. Pred sebou máte šnúru, snímku idete prezentovať do viacerých slovenských miest. Ako hodnotíte film a spoluprácu s režisérom Markom Škopom?
Je to báječný človek. Som šťastná, že som sa s ním stretla. Je to taká moja krv, veľmi si rozumieme. Dnes môžem povedať, že je to už môj priateľ. Veľmi sa teším, že ten film uzrel svetlo sveta, že ma naň prehovoril, že sme to nakoniec robili spolu.
Na základe čoho si vyberáte filmy? Prečo práve Eva Nová áno a iný film možno nie?
Pretože mi vždy veľmi záleží na tom, kto za mnou príde, kto to chce točiť, s akou témou prídu, s akou látkou, ako je to napísané, kto tam bude hrať vedľa mňa, akých mi ponúknu kolegov, kto to bude snímať, kde sa to bude odohrávať atď. To sú všetko veci, ktoré dlho zvažujem. Veľmi dlho zvažujem, až potom poviem, či áno alebo nie.
Máte za sebou dlhoročné skúsenosti z rôznych sfér. Nelákalo Vás niekedy sadnúť si aj na režisérsku stoličku?
Nie! Veď to je najťažšie, jedno z najťažších povolaní na svete. Režisér je vlastne stále jednou nohou v krimináli, aby som to takto povedala. Veď to je hrozné. Oni musia zohnať peniaze, potom s nimi hospodáriť, musia sa o všetko starať sami… Je to veľmi ťažká profesia. V živote by som to nechcela. A veľmi ich za to obdivujem. Všetkých, ktorí sa na to dajú, ktorí to vedia, sú odvážni, napíšu scenáre, zoženú si peniaze… Je to obdivuhodné.
Anna Predmerská
