Jednou z úloh filmového festivalu je rozširovať obzory a prinášať divákom filmy, ktoré by inak nevideli. Poukazovať na trendy v kinematografii i spoločnosti a nasvecovať ich z iného, nečakaného uhla.
Sekcia Lexikón: Formát obrazu je asi najviac explicitným vyjadrením týchto snáh. Aj keď to môže znieť odpudzujúco, táto sekcia má vzdelávací rozmer: upozorní na rám filmového obrazu, jeho tvar a pomery strán. Veríme však, že filmy v nej budú dostatočne fascinujúce, aby vás zaujal aj problém, na ktorý poukazujú.
Aby sme vás navnadili, alebo vám ponúkli možnosť dozvedieť sa viac, vybrali sme niekoľko videí, ktoré zrozumiteľne vysvetľujú, aké dôsledky na vnímanie filmu majú rôzne formáty obrazu.
Ak ste videli film Mami!, isto si pamätáte stiesnený pocit z úzkeho obrazu a „nadýchnutie sa“ hlavného hrdinu, keď sa obraz rozšíril. Ak ste videli Grandhotel Budapešť, možno ste si všimli, že film využíva rôzne formáty obrazu podľa toho, v akom období sa dej práve odohráva. Formát obrazu má na diváka psychologické účinky, o čom vám v krátkosti povie video Jacka Nugenta (Now You See It).
Samozrejme, formát obrazu má svoju históriu. Už Lumièrovci nakrúcali na film s pomerom strán 4:3, no v 50. rokoch sa veci zmenili a čoraz viac sa začal využívať širokouhlý obraz. Stručné dejiny formátu obrazu si môžete pozrieť vo videu od Filmmaker IQ.
Zaujímavá situácia nastala v prechodnom období, keď sa stále využíval akademický formát, no zároveň sa širokouhlý film stával čoraz populárnejším. Videoesej The Criterion Collection zachytáva na príklade filmu V prístave moment, keď bol film nakrúcaný tak, aby mohol byť premietaný v rôznych formátoch.
Nič však nie je také jednoduché. Existencia niekoľkých štandardizovaných formátov ešte neznamená, že filmári neexperimentovali. Jedným z najznámejších príkladov je systém polyvízie, ktorý vyvinul Abel Gance pre potreby filmu Nepoleon. Neskôr na neho nadviazal československý systém polyekran, predstavený na EXPO Brusel 1958 alebo kanadský systém viacerých plátien a film In the Labyrinth (EXPO Montreal 1967). Ten zas inšpiroval mnohých tvorcov (Richard Fleischer, Norman Jewison, Brian De Palma, či Jaime Rosales), aby vo svojich filmoch využili splitscreen.
Súčasné experimentovanie s formátom obrazu, aké asi najvýraznejšie zastupuje film Lucifer, teda rozhodne má svojich predchodcov. Aj napriek tomu sa zdá, že rozmach digitálnych technológii pobáda filmárov, aby rozmýšľali „outside the box“, ako sa nám snaží ukázať videoesej holandského magazínu De Filmkrant.
Ako to už býva, mobilné telefóny menia všetko. Čoraz častejšie sa stretávame s vertikálnym obrazom a aj keď sa z takéhoto nakrúcania mnohí vysmievajú, sú aj apologéti, ako, napríklad, Miriam Ross, pedagogička na univerzite vo Victorii na Novom Zélande. Pred dvoma rokmi dokonca vznikol špeciálny program experimentálnych filmov Vertical Cinema.
A aby sme zamiešali karty ešte viac, formát sa dá meniť aj vo vnútri rámu, ako nám to dokazuje film Kôň Dinheiro. Je jedno, že film má „pevný“ rám s pomerom strán 1,37:1. Rôznym svietením mení Pedro Costa formát obrazu podľa ľubovôle. Inou možnosťou je použiť rám v ráme, ako to viackrát urobil Rúnar Rúnarsson vo filme Vrabčiaci. Aj keď má rám obrazu pomer strán 1,85:1, ide de facto o vertikálny obraz.
Tomáš Hudák
