Manipulácia s formátom obrazu je stále súčasnou kinematografiou pomerne neprebádanou oblasťou. Okrem úspešného filmu Xaviera Dolana Mami! sa podobný film v povedomí širokého okruhu divákov hľadá ťažko. Medzeru sa snaží vyplniť belgický režisér Gust Van den Berghe.
Jeho film Lucifer zaujme hneď na prvý pohľad práve netradičným obrazovým formátom. Van den Berghe sa nesnaží zmeniť miery štvoruholníkového obrazu, ale rovno ho opúšťa a nakrúca v kruhovom obraze.
Lucifer, ako už samotný názov napovedá, hovorí o padlom anjelovi, ktorý sa cestou z neba do pekla zastaví v pozemskom svete, konkrétne v malej mexickej dedine. Hlavnou postavou však nie je samotný padlý anjel, no staršia mexická žena žijúca so svojím „ochrnutým“ bratom a vnučkou.
Vďaka kruhovému obrazu sa divák pozerá na svet ako cez ďalekohľad. Alebo ako cez mikroskop. V istých momentoch film neochotne komunikuje s divákom, odhaľuje mu udalosti ako keby z obrovskej vzdialenosti – ako keby sme sa na dej pozerali cez ďalekohľad. Vzápätí nám však odhalí najvnútornejšie a najtajnejšie pocity a túžby hlavných postáv.
Režisér Van den Berghe nám jednoducho odhaľuje poetiku jednoduchosti mexických dedinčanov. Ich neochvejnú vieru v zázraky, aj napriek zlej ekonomickej situácii.
Adam Straka
