Jorgos Lanthimos je pravdepodobne najznámejší grécky režisér súčasnosti. Preslávil sa filmom Psí zub (alebo Očný zub), nasledovali Alpy a najnovší Homár, za ktorý získal v Cannes Cenu poroty.
Lanthimos sa narodil v Aténach, kde študoval filmovú a televíznu réžiu na Helenskej filmovej a televíznej škole Stavrakos. V 90. rokoch nakrúcal videá pre grécke tanečno-divadelné spoločnosti a od roku 1995 sa venoval nakrúcaniu reklám, hudobných videoklipov, krátkych filmov aj experimentálnych divadelných hier. Počas Letných olympijských hier v Aténach v roku 2004 bol členom kreatívneho tímu, ktorý mal na starosti otvárací a záverečný ceremoniál.
Do roku 2000 nakrútil niekoľko krátkometrážnych filmov, potom debutoval dlhometrážnou snímkou Môj najlepší priateľ. S realizáciou a réžiou mu pomáhal jeho mentor Lakis Lazopoulos. Jeho druhým celovečerným filmom je snímka Kinetta, ktorá mala premiéru na festivale v Toronte. Zobrazuje príbeh o zanikajúcom gréckom rezortnom mestečku Kinetta, ktoré mimo sezóny obývajú paracujúci migranti. Postava radového policajta, automobilového fajnšmekera, vyšetruje sériu nedávnych vrážd v mestečku. O pomoc požiada samotárskeho skladníka, na polovičný úväzok fotografa a mladú chyžnú. Tá by mala poslúžiť ako “návnada” v roli ženskej obete.
Na podivuhodnej rodine otca, matky, dvoch dcér a syna Lanthimos vo filme Psí zub rozvíja myšlienku ľudskej túžby jednotlivca ovládať druhých. Rodina žije v na samote, v izolácii od civilizácie. Jediný, kto môže dom opustiť je otec, aby mohol viesť neďalekú továreň. Deti netušia nič o skutočnom živote. Vzdelávajú sa doma a sú udržiavané v permanentnom, panickom strachu z okolitého prostredia. Za dobré správanie sú odmené, za zlé násilne potrestané. Veria, že na druhej strane plota majú súrodenca, ktorému hádžu zásoby. Jediným “cudzincom” v ich dome je zamestnankyňa továrne, Christina. Tá udržiava rôzne (zvláštne) vzťahy so súrodencami. Ona je tá, ktorá v istý moment naruší prísne strážený režim domácnosti. Snímka získala Cenu Un certain regard na festivale v Cannes a bola nominovaná na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film.
V roku 2011 režisér píše scenár a nakrúca snímku Alpy. Názov filmu korešponduje s lídrom malej podzemnej organizácie riadiacej sa pätnástimi pravidlami vymyslenými jeho vodcom. Pravidlami sa musí riadiť každý, kto chce v rámci tejto skupiny existovať a rozhodne sa do nej vstúpiť. Jej členovia sú väčšinou smútiaci ľudia, ktorí sa snažia preniesť sa cez svoju stratu prostredníctvom toho, že sa vydávajú za mŕtvych, čo je aj jednou z hlavných premís snímky. Lanthimos diváka systematicky núti zamýšľať sa nad tým, aké interakcie sú pre ľudí normálne a zvyčajné, dáva do pozornosti aj otázky týkajúce sa ľudských pocitov a identity.
Zatiaľ posledným a jediným filmom v anglickom jazyku je nekonvenčný romantický sci-fi triller Homár. V dystopickej spoločnosti neďalekej budúcnosti sú všetci slobodní, muži aj ženy, zatýkaní a odvádzaní do špeciálneho zariadenia zvaného Hotel, kde si do 45 dní majú nájsť svoju spriaznenú dušu. Ak by sa im to nepodarilo splniť, budú premenení na zviera podľa vlastného výberu a vyhnaní do lesa. V ňom žijú Samotári, vzbúrenci, na ktorých sú usporadúvané lovy. Lovenie je jedným z rituálov, ktorý musia nedobrovoľní návštevnici Hotela povinní prejsť.
Lanthimosove filmy sa vyznačujú mimoriadne originálnym a svojským režijným rukopisom. Ironicky a s pomocou čierneho humoru opisuje absurdné situácie. Jeho nikdy nekončiaca, zvláštna imaginácia a nereálne príbehy, sú analógiou súčasnej spoločnosti. V zápletkách zobrazuje skupiny ľudí, rodiny, ktoré sa dobrovoľne selektujú z populárnej kultúry a konvečnej spoločnosti. Režisér u diváka udržuje odstup od deja i postáv. Postavy sú izolované od reality, diváka, i sami od seba. Lanthimos sa častokrát ponára do sveta nejakých závislotí, ľudských citových strát i súbojov o priazeň. Rozpohybovaná kamera v skorších snímkach pôsobí autenticky a realisticky. Minimalizmus len počiarkuje absurditu príbehu. Nie expresívne gestá a pohyby pôsobia sebareflexívne a scudzovacím dojmom. Tieto snímky vyvolávajú nepokoj a režisér divákovi ponúka niekoľko otázok bez toho, aby sa ne odpovedal.
Mária Demečková