Mladý scenárista, dramaturg a režisér Michal Baláž (1986) prišiel s projektom, v ktorom skĺbil hraný film s animáciou a dokudrámu prepojenú s detektívnym príbehom. V spolupráci s Mariánom Prevendarčíkom, Zuzanou Šajgalíkovou a režisérom animácie Norom Držiakom ponúkajú súčasný pohľad na Ľudovíta Štúra a vyvracajú mýty, ktoré sa s ním spájajú. True Štúr.
Rád búraš konvencie a zaužívané vzorce?
Pokúšam sa o to. Ale myslím, že sa o to pokúša veľa filmárov a mnohí úspešne. Mňa baví aj číra provokácia, vlastná napríklad dadaizmu, ktorý zbožňujem, je mi blízke búranie konvencií typu Monty Python, ale mám rád aj sofistikovanejšie, na pohľad menej očividné, no oveľa zásadnejšie narúšanie a búranie stereotypov, vzorcov, konvencií a klišé na poli myšlienkovom – keď vás nejaký film ohúri a totálne prekvapí vďaka silnej a prevratnej myšlienke, inovátorskej dramaturgii a odvážnemu prístupu pri spracovaní témy.
Dnes totiž mnohí radi „šokujú“ a „búrajú“ bez hlbšieho myšlienkového pozadia, iba „lacno“ a na efekt provokujú a porušujú tabu, posúvajú hranicu. No akonáhle to „nie je istené“ hlbšou filozofiou, myšlienkou a obsahom, je to iba bublina, midcult a podobne.
Ako by si definoval žáner svojho filmu?
Ja mu hovorím „hybrid“. Oficiálne slovko, ktoré preň dramaturgovia ušili, je „dokudráma“. A úplne popisne a vyčerpávajúco je to „neo-noirová historická hrano-dokumentárna krimidráma s animovanými prvkami“.
Naozaj spletité. Kto je teda cieľovým publikom?
Primárne nám išlo o oslovenie mladších divákov. Druhý stupeň základnej školy, stredná škola, potom divákov, ktorí majú radi žánrové hry a napokon všetkých milovníkov Štúra.
Nastali počas výroby filmu odklony od tvojej pôvodnej predstavy?
Samozrejme. To sa pri filme deje vždy. Trik spočíva v tom, aby sa to neodklonilo od celkového obrazu, zámeru a myšlienky, ktoré tvoria základný kameň, rámec a autorskú ideu. Ale do procesu filmovania a postprodukcie vstupuje tak veľa vplyvov, že dielo sa vyvíja a formuje počas celého obdobia jeho vznikania.
Napríklad Noro Držiak a Matúš Mišák dostali pri animovaných sekvenciách voľné ruky. Na úvodnom sedení sme si vysvetlili, čo chceme, prešli sme si scénu po scéne celý scenár, pretlmočil som im svoju predstavu, kde som videl konkrétne obrazy, tam som ich povedal, no na veľa miestach to bolo v ich réžii a na nich a tak mnoho nového priniesla samotná postprodukcia.
Ak ste všetci na jednej lodi a robíte na rovnakom filme, každá tvorivá zložka prinesie niečo vlastné, čo je v podstate „odklonením“ od mojej prvotnej predstavy, ale v konečnom dôsledku je pridaním a povýšením výsledku a jeho dotvorením. Čím sa dostávam k tomu, že režisérova/autorova pôvodná predstava nie je nejaká do kameňa vytesaná dogma, ale na svet jej pomáha celá kohorta tvorivých ľudí, z ktorých má každý tiež svoju vlastnú predstavu.
Svätá povinnosť režiséra (povinnosť voči jeho – a vlastne v tomto bode už „ich“ – dielu) je uistiť sa a docieliť, aby všetky tie predstavy spolu koexistovali, v dobrom sa dopĺňali a zapadali do seba.
Mieniš pokračovať – svojským spôsobom predstaviť ďalšiu významnú postavu z histórie?
Mám kopec námetov a v blízkej budúcnosti sa plánujem vrhnúť na svoj celovečerný debut, ktorý by mal byť z trochu iného súdka, no „formát“ True Štúra by som si chcel zopakovať aj pri ďalšej významnej osobnosti slovenských dejín – Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.
Anna Predmerská