Tomáš Hudák je na bratislavskom festivale piaty rok súčasťou tímu festivalového denníka, kde má na starosti najmä rozhovory. Tento rok je však zároveň členom programového tímu. A keďže nový programový riaditeľ Pavel Smejkal je príliš zaneprázdnený poslednými prípravami pred dnešným ostrým začiatkom, táto situácia, logicky, vyústila do nasledujúceho autointerview o festivalovom programe.

 

Festival má nového programového riaditeľa, no jadro týmu ostáva nezmenené. Čo to pre festival znamená?

Tak, ako každý novo prichádzajúci riaditeľ v akejkoľvek firme, aj Pavel má svoju víziu, ako by festival po programovej stránke mal vyzerať. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď som vyberal filmy do svojej sekcie, veľa sme sa rozprávali, aký by mal byť charakter sekcie a vlastne celého festivalu. Nefunguje to totiž tak, že si vytvoríte zoznam filmov a ktorékoľvek z nich sa dostanú do finálneho výberu, bude dobre. Musíte vytvoriť istý balans celku – a práve ten stráži Pavel.

 

Mení sa teda charakter festivalu?

Mení, aj nemení.  Zmeny vidno už len na inom zložení sekcií. No charakter MFF Bratislava ako mestského festivalu pre širokú verejnosť i odborníkov ostáva, diváci budú môcť vidieť očakávané novinky etablovaných tvorcov i progresívne diela, ktoré nabúravajú konvenčné videnie kinematografie. Nechýbajú stretnutia s tvorcami, či večerná zábava. A samozrejme, aj vďaka súťažiam ostáva zameranie na mladých filmárov.

 

Citeľnou zmenou v programe je väčší dôraz na tematické sekcie. Prečo ísť touto cestou?

Pre mňa osobne sú dôvody dva. Po prvé, festival by sa nemal k filmom správať ako k opusteným ostrovom, ale mal by sledovať kontexty, zasadiť filmy do istých rámcov. Nepremietať filmy ako jednotlivosti, ale vo vzťahu k iným filmom. To môže vytvárať zaujímavé prepojenia medzi filmami a divák sa na ne môže odrazu pozerať úplne iným pohľadom, ako keby videl film iba osamotene. Skrátka, aj dramaturgovia musia byť kreatívni, nemôžu iba vyberať filmy z veľkých festivalov. Aj preto sa vo svete čoraz viac používa slovo kurátor po vzore výtvarného umenia.

Druhým dôvodom je snaha reflektovať dianie v spoločnosti a kinematografii. S ňou ide ruka v ruke neskromná ambícia do verejnej debaty vstupovať. Preto sekcia o rodine alebo fokus na grécku kinematografiu, ktorá má v posledných rokoch silné zastúpenie na svetových festivaloch. Zároveň témy do spoločnosti tak trochu chceme priniesť. Vo svete sa pomaly začína hovoriť o netradičných formátoch obrazu alebo rehabilitácii VHS a my by sme tieto témy chceli priniesť aj na Slovensko.

 

Drobnou zmenou si prešli aj súťaže: už to nie sú samostatné sekcie, ale výber filmov z celého programu. To asi súvisí s tým, čo si práve hovoril…

Áno. Princíp súťaží ostáva nezmenený, stále sú to súťaže prvých a druhých hraných, resp. dokumentárnych filmov a súťaž krátkych filmov. Nechceli sme však tieto filmy vydeľovať. Keďže sa sústredíme na témy, aj súťažné filmy sú v prvom rade súčasťou iných sekcií – či už tematických, alebo svetovej, či európskej panorámy. Z celého programu sme potom vybrali akési čerešničky na torte a hovoríme, že tieto filmy by mali súťažiť o ceny. Tak ich predkladáme porote i divákom. Stále však ostáva prítomné a nechceme to zmazať, že tento film hovorí o rodine, tento o VHS kultúre atď.

 

Na záver obligátna otázka: ktoré filmy z tohtoročného programu odporúčaš?

Ak nerátam svoju sekciu, s pokojným svedomím môžem poradiť film Anny Roussillon Ja som ľud, ktorý ponúka trochu odlišný pohľad na revolúcie v arabských krajinách, alebo film Vrabčiaci islandského režiséra Rúnara Rúnarssona. Ten do Bratislavy osobne príde a na stretnutie s ním sa veľmi teším, pretože je to talentovaný režisér, ktorý má za sebou nemalé úspechy, no myslím, že ešte väčšie ho stále čakajú.

 

Tomáš Hudák