_ Medzinárodný filmový festival Bratislava

Niekoľko dní pred podpísaním prímeria v novembri 1918 zachráni Édouard Péricourt život Albertovi Maillardovi. Okrem vojny nemajú dvaja pešiaci nič spoločného. Svojím rozkazom na nezmyselný útok im poručík Pradelle obom zničil životy a urobil z nich spoločníkov v nešťastí. Na troskách Európy spustošenej 1. svetovou vojnou obaja muži bojujú o holé prežitie. Keď však vidia, ako sa Pradelle snaží zbohatnúť na obetiach vojny, zosnujú monumentálny podvod, uprostred ktorého stojí pripomenutie žiaľu pozostalých a klaňanie sa hrdinovi národa.
Výpravou a atmosférou ale aj štýlom réžie a strihu film divákovi možno pripomenie film Veľmi dlhé zásnuby od Jeana-Pierra Jeuneta, v ktorom si Dupontel taktiež zahral, a nielen preto, že sa odohráva na pozadí 1. svetovej vojny. Hlavným rozdielom je takmer úplný nedostatok kladných hrdinov. Pravda, je tu iba jeden skutočný záporák, no ostatní nie sú oveľa lepší, vrátane Dupontelovej postavy, z ktorej divákovi občas behá mráz po chrbte.

Herecký koncert Frances Mc Dormand v role Mildred Hayesovej, rozvedenej matky
žijúcej so svojím synom na okraji vzdialeného mestečka. Kedysi mala aj dcéru,
ktorú však niekto znásilnil a zavraždil na horskom chodníku neďaleko domova.
Frustrovaná slimačím tempom vyšetrovania sa Mildred rozhodne prenajať si tri
chátrajúce bilbordy za mestom, na ktorých verejne obviní váženého miestneho
šerifa z neschopnosti. Keď sa do veci vloží jeho zástupca, nezrelý mamičkin
miláčik so sklonmi k násiliu, vojna medzi Mildred a poriadkovými orgánmi mesta
Ebbing sa len vyhrotí. Hoci sa film venuje témam ako žiaľ, hnev, pomsta
a násilie, je zároveň výnimočne vtipný, predovšetkým vďaka Mildredinej
tvrdohlavosti a schopnosti ponížiť človeka svojím extrémne podrezaným jazykom.
V tom jej pomáha celková atmosféra malomesta plného farbistých postáv: rasistický
poliš, priateľský krpáň, chytrý reklamný agent a miestna krásavica,
ktorá je taká hlúpa, že nerozozná obranu od obrny.

V čase eskalujúcej studenej vojny začiatkom 60. rokov pracuje nemá a osamelá Elisa
ako upratovačka v prísne stráženom vládnom laboratóriu, kde jedného dňa objaví nový
exemplár, tajomného morského tvora. Zatiaľ čo Elisa k nemu začína cítiť náklonnosť,
šéf zariadenia Richard Strickland túži len po tom, aby z neho vyťažil vedeckú výhodu
oproti Sovietom, pričom sa správa s rovnakou dominanciou, akú prejavuje voči svojej
manželke. Jeho ohavné spôsoby vyvažujú Elisina černošská kolegyňa Zelda a jej
homosexuálny sused Giles, ktorí filmu poskytujú zábavné odľahčenie stelesnením
no zároveň podrývaním dobových stereotypov.
Túto zdanlivo nadpozemskú rozprávku majstra rozprávača Guillerma del Tora, nakrútenú
v bohato štylizovaných odtieňoch zelenej a hnedej, čiastočne zasadenú nad starým no funkčným
kinom a s minimom vizuálnych efektov, iba ťažko možno označiť za fantáziu. V podstate
ide o film o tolerancii, podobenstvo o všetkých dejinných vydedencoch, ktoré sa snažia vrhnúť svetlo
na podmienky, z ktorých sa rodia skutočné monštrá.

Filmová trilógia Záhradníctvo sa skladá zo samostatných filmov, odohrávajúcich
sa na pozadí najdramatickejších okamihov minulého storočia a časovo
predchádza obľúbeným Pelíškom. Rozpráva o troch rodinách, ktorých
hlavami sú letecký rádiotelegrafista, majiteľ kaderníckého salónu a majiteľ
záhradníctva. Obsiahne 20 rokov zo života postáv, ktoré museli v týchto
pohnutých časoch prežiť svoje najlepšie roky. Nápadník, tretí diel trilógie, sa
odohráva na sklonku päťdesiatych rokov minulého storočia. Je to opäť príbeh
lásky, tentoraz tej mileneckej. Rozpráva o tichej vojne medzi rodičmi a ich
deťmi, poznamenanými vojnou a komunistickým prevratom. Nápadník s tragikomickým
nadhľadom vykresľuje ostrú zlomovú líniu medzi predvojnovou
a povojnovou generáciou. Generačný stret pramení z odlišných skúseností
rodičov a ich detí. Každá generácia má svoju vlastnú predstavu o tom, ako
nájsť šťastie, a isté je len to, že cestu k nemu si musí hľadať sama.

Animovaný seriál Kolomana Lešša o dievčatku Terezke, ktorá dostane na
Vianoce skladačku a poskladá si z nej dvoch podivuhodných panáčikov,
Paličku a Guličku. Má ich rada a oni sa starajú o jej dobrú náladu, zdravie,
čistotu životného prostredia, ba aj o jej výchovu. Vždy, keď treba zasiahnuť,
panáčikovia sa dajú do práce a všetky problémy hravo zvládnu.

 

Poznámka: festival uvedie sedem z dvadsaťjeden epizód.
1. Darček
2. Pokazené zúbky
3. Jabĺčko
4. Zeleninová polievka
5. Pokazený budík
6. Lodička
7. Nefajčiari

Za oknami vlaku sa mihá ubiehajúca krajina. Kráčame
lesom a snažíme sa opticky usporiadať vzdialené a
blízke konáre stromov. Vzrušenie z rýchlosti a chaos
čiar sú mätúce, zanechávajú po sebe skice toho, čo je a
čo dokáže fantázia pospájať z pominuteľných zmyslových
dát. Patrick Buhr, práskajúci elektronickým bičom,
posúva ručne kreslené čiary do tretieho rozmeru.
André Eckardt, DOK Leipzig 2017

Valeria má sedemnásť a čaká dieťa so svojím nie o mnoho starším priateľom.
Keď sa o tom dozvie jej matka Abril, snaží sa byť svojej dcére oporou a neskôr
jej s dieťaťom pomáhať. Rodina však ani zďaleka nežije v idyle a Abril začína
byť presvedčená, že Valeria skrátka nie je dobrou matkou. Preto sa rozhodne
pre drastické riešenie. Mexický scenárista a režisér Michel Franco nakrútil opäť silnú drámu
o napätých vzťahoch a postavách, ktoré sa z ničoho nič ocitnú na dne a sú
bezmocné. Brilantne vystavaný film je štúdiou charakterov a toho, čoho sú
ľudia schopní.

Školský spevácky konkurz v 80. rokoch. Steve poctivo trénoval, ale spievať pred publikom nie je vôbec ľahké. Možno by to šlo jednoduchšie za oponou. Tento nenápadne zábavný krátky film, ktorý rozpráva príbeh o prežití speváckej súťaže v malomestskej škole, môže pri spomienkach na hrozivé okamihy z detstva vyvolať pocity nostalgie, pričom zároveň ukazuje, že skutky láskavosti vedú k rovnakej odplate, aj že občas je najlepšie vystupovať za oponou.

Snímka takmer bez dialógu rozpráva silný príbeh plachej mladej ženy, ktorá nachádza za smetiakom opustené dieťa. Odnáša nemluvňa domov, nachádzav ňom útechu a vytvára si s ním ľudské puto, ktoré sa jej nedarí nadviazať s dospelými, obzvlášť po tom, čo sa jej vyhliadka fungujúceho vzťahu mení na zlý sen.

Letný slnovrat v zatmení hriechu a povier. Aino má oči len pre Perttua, no keď sa počas beznočnej noci ukáže jeho pravá povaha, jej ilúzie sa rozplývajú. Fínsky
ľud si dodnes udržiava množstvo zvyklostí a tradícií, súvisiacich so svätojánskou nocou, počas ktorej sa odohráva aj dej tohto filmu, zasadeného do fínskej divočiny. Snímka skúma svätojánske mystické hodiny plné ohňa a zaklínadiel lásky očami Aino, zbláznenej do jedného mladého muža.

Jussi Hiltunen skúma vo svojom filme zložité emócie, doznievajúce po prestrelke pred disko klubom v mes- tečku na severe Fínska. Jej dvaja svedkovia sa snažia vyrovnať s pocitmi straty, smútku a viny. Hiltunenova tvorba zdá sa inklinuje k vykresľovaniu zložitých ľudských emócií, keďže aj vo svojom dlhometrážnom debute Krajina bez zákona (Armoton maa, 2017) pracuje s témami viny a odpustenia.

Obsah filmu nemusí byť vhodný pre všetkých divákov, nie azda kvôli príliš explicitnému zobrazeniu reality ako skôr kvôli zvukovej stope filmu, ktorá je postavená na autentických nahrávkach tiesňových volaní zachy- tených Fínskym centrom núdzových volaní. Záznamy podávajú svedectvá o rôznych udalostiach, od náhleho pôrodu dvojčiat až po prestrelku na pôde školy; avšak v centre diania tohto nápaditého dokumentu stojí posledné volanie o pomoc vyslané z trajektu Estonia, ktorý sa v roku 1994 potopil v Baltskom mori.

Pred tisíc rokmi bolo Laponsko terčom opakovaných nepriateľských nájazdov. Mierumilovní Sámovia ušli zakaždým, keď sa ocitli na prehrávajúcej strane. Raz sa však jeden z nich rozhodol proti utláčateľom bojovať a ochrániť svoju rodinu. Príbeh, čerpajúci zo sámskej mytológie, natočený v štýle japonských anime, je prvým animovaným filmom v sámčine z dielne sámskeho režiséra.

Píše sa rok 2003 a mladý ukrajinský pár, Martin a Denisija, sa pokúša dostať sa do Nemecka.

Viesť plnohodnotný život v spoločnosti ukecanej halucinácie môže byť občas problém…

Rodičia ťažko pracujú a sestry sa prakticky starajú o seba samy. Na staršiu sestru začínajú doliehať ťažkosti, ktorým spolu čelia. Vďaka ich putu si však uvedomí, že má to, na čom jej záleží najviac.

Miša je bývalá profesionálna plavkyňa, ktorej kariéru náhle uťala vážna autonehoda. Odvtedy prerušila vzťahy s takmer všetkými okolo, snažiac sa nájsť pokoj a mier v samote. Jedného dňa však zazvoní zvonček a minulosť zaklope na dvere. Otvorí ich?

Pozývame Vás stráviť Silvester do strediska kultúry s Vašimi príbuznými a priateľmi. Zažijete bohatý program, spevácke vystúpenie či najlepšie vtipy minulého roka. Kto vyhrá hlavnú cenu v tombole?

Znázornenie ľúbostného príbehu pomocou symbolov a farieb je zároveň varovaním pred vzťahom, v ktorom jeden len berie a druhý len dáva.

Dokumentárna esej o dospievajúcom dievčati vykresľuje svet očami mladého, inteligentného človeka, ktorý sa nedobrovoľne rozhodol izolovať sa. Film je o vzdialenostiach medzi ľuďmi
a o tom, aké to je, mať z nich strach.

Téma: ruky

Film, ktorého naratív poháňa hudba, rozpráva príbeh ženy po tom, čo stratila muža. Pomocou virtuálnej reality objavuje alternatívu, v ktorej spolu môžu žiť aj naďalej, navždy. Tento svet sa však pre ňu stáva nielen potešením ale aj väzením.

Absolventský film približuje životy Majka a Gabiky, ktorí sú zapojení v projekte „Autisti v práci“. Hľadanie stabilnej práce nie je jednouché ani pre zdravého človeka, no napriek tomu sa Majko a Gabika snažia bojovať s nepriazňou osudu. Autizmus sa v ich prípade nestáva prekážkou, ale pracovným nástrojom.

Film nazerá do života youtuberov a mapuje ich vplyv na mladých ľudí. Odkrýva súkromie novodobých zabávačov cez tri youtubové kanály. Je určený najmä rodičom dospievajúcich detí, aby videli, čo ich deti na internete pozerajú a koho pokladajú za svoje vzory.

Téma zašlej slávy vťahuje diváka do životného príbehu bývalej učiteľ ky tanca Márie Zagatovej, túžiacej po opätovnom prežití svojich najlepších rokov.

Film nazerá na tému ženskosti z netradičného pohľadu transgenderovej dídžejky Matie. Približujúc jej bežný život plný radostných ale i nepríjemných chvíľ poskytuje snímka divákovi možnosť zamyslieť sa nad vlastným názorom na rozdiely medzi ženami a mužmi.

Počas brazílskych majstrovstiev sveta vo futbale urobí jedenásťročný Boyko čokoľvek, aby získal takzvanú Brazucu, oficiálnu loptu svetového pohára. Dúfa, že potom ho kamaráti na futbale konečne prestanú stavať len do bránky. Film s charizmatickým hercom v hlavnej úlohe je krásnym naturalistickým obrazom leta, gréckeho pouličného futbalu a chlapčenskej rivality.

Na pôrodníckom oddelení sa rómsky pár dozvie, že ich maloletá dcéra práve porodila dievčatko. Zdá sa, že jej päťdesiatročný otec Pardică sa z dcérinho skorého materstva príliš neteší a pripisuje ho za vinu svojej žene. Atmosféra hustne, keď ich zamestnanec nemocnice požiada, aby dieťaťu podpísali rodný list. Bezprostredné riziko, že ich štátne orgány od dcéry oddelia, podnecuje Pardicu konať.

V snímke Strim sa stretávame so Sigrid, ktorá sa snaží nájsť svoju stratenú mačku Liv. Počas hľadania sa jej vnútorný monológ obracia von, ako v pohybe tak aj v konaní. V spoločnosti okolo seba naráža na interakcie, ktoré ju posúvajú ďalej. Podarí sa Sigrid jedného dňa mačku nájsť?

Ďalšia noc, ďalšie nahé telo v jej posteli. Necíti lásku, len vášeň. Ostrý chirurgický nôž v ruke a ukrytá krabica, plná jej tajomstiev. Len ona vie, ako sa to všetko skončí a kto bude jej ďalšiu obeťou.

Popri skúmaní priestorov medzi vojenským, väzenským a „civilným“ životom prostredníctvom práce nám Osobitný systém ozrejmuje nejasnosti jedinečného súboru vzťahov, o ktoré sa delia jedinci, ktorí tieto priestory obývajú.

Frigo sa ožení a ako svadobný dar dostane dom, ktorý
však musí sám poskladať. Film je príkladom toho,
ako Keaton vytvára gagy. Postava Friga je zvyčajne
pasívna, skôr reaguje na situácie, ako by ich sám
vytváral. Komické situácie vznikajú práve z jeho reakcií
a z legendárnej kamennej tváre. Filmy pôsobia, akoby
sa Keaton-režisér s Keatonom-postavou pohrával.

Werner Schönwald, lesník telom aj dušou, sa už po mnoho rokov stará o najstaršiu prírodnú rezerváciu v Belgicku. Keď sa na jej území začne celoplošné policajné pátranie, pokoj a ticho sa z lesa nenávratne vytrácajú a Werner sa cíti na vlastnej domácej pôde prenasledovaný. Hlavnú postavu fantasticky stvárnil jeden z popredných belgických filmových a divadelných hercov, Wim Opbrouck.

Slávny Tulák v tejto groteske navštívi obchodný dom
ako chudobný zákazník, no čoskoro sa na základe
fyzickej podoby ocitne v úlohe poslíčka a, ako to už
chodí, začne stvárať viac škody ako osohu. Film názorne
ukazuje, akým spôsobom Chaplin hrá (i režíruje).
Ako postava je vždy aktívny, vytvára komické situácie,
využíva rekvizity. On je tým, kto dej posúva ďalej a –
na rozdiel od Bustera Keatona – aktívne tvorí gagy.

V roku 1974 spáchala Christine Chubbuck, reportérka regionálnej televíznej
stanice, samovraždu v priamom prenose. Tento incident je považovaný za
prvú odvysielanú samovraždu v histórii a hoci inšpiroval Sydneyho Lumeta
ku snímke Televízna spoločnosť, v príbehu a jeho pozadí je stále mnoho
neznámych. Asi o štyridsať rokov neskôr obsadia herečku Kate Lyn Sheil
do štylizovanej verzie tohoto príbehu. Aby sa pripravila na svoju rolu, púšťa
sa do skúmania záhad a dôvodov Christininej tragickej smrti. Odhodlaná
ukázať pravdu o Christininom živote Kate otvorene odhaľuje zákulisie hereckej
prípravy na túto zložitú hereckú rolu. Robert Greene sa vo svojej tvorbe
systematicky venuje konceptom reality a fikcie, predstieraniu a performancii
v rôznych podobách a kontextoch. Nie náhodou sa v jednom z predošlých
filmov venoval americkému wrestlingu, aby svoj záujem neskôr upriamil na
hereckú profesiu. Kate hrá Christine je štúdiou pohlcujúcej fyzickej a psychologickej
premeny, v ktorej herečka splýva s postavou. Film samotný pritom
neprestáva byť hrou.

Keď jedného dňa Maryamin manžel dvíha doma činky, jedna z nich mu nečakane padá na krk a privádza ho na pokraj smrti. Maryam sa mu najskôr pokúša pomôcť, no vzápätí sa rozhodne prestať a prizerá sa, ako zomiera. Na to si zbalí veci, vezme svoje dieťa a odchádza z domu. Predstiera, že jej manžel zmizol a že nemá žiadne správy o tom, kde by mohol byť.

Tento krátky dokumentárny film sleduje Jima, ktorý sa so stratou manželky a dcéry vyrovnáva krotením divokých koní. Snímka, ktorá je vhľadom do mysle jedného muža a jeho vnímania vlastnej existencie, v porovnaní s existenciou iných, skúma nekonečné tempo života prostredníctvom energie, ktorú nemožno zničiť, ale len premeniť. Vdych je súčasťou projektu Bridging the Gap, novej dokumentárnej iniciatívy, ktorá ponúka nádejným filmárom školenia a nové tvorivé príležitosti.

Deň náš každodenný… sa označuje za hraný film, no hlavní protagonisti,
rodina Ravingerovcov, v ňom hrajú samých seba. Bývajú u seba doma, nič nie
je štylizované. Ide o „obyčajnú“ rodinu, ktorá nie je ničím výnimočná a ktorá
žije svoj každodenný život. Je to život bez veľkých drám, hoci každý člen
domácnosti má svoje starosti.
Tento film o všednom živote je takmer sociologickým pohľadom na bežnú
rodinu v Československu na konci 60. rokov. Sledujeme dynamiku rodiny
a vzájomné vzťahy, hierarchiu a „konflikt“ medzi racionálnym a emocionálnym.
Vidíme dospievanie detí a s tým spojený tlak rovesníkov, strach
z vylúčenia, prvé stretnutie s láskou, no taktiež finančné problémy a otázky
spojené s tým, čo si rodina môže dovoliť.

Adaptácia klasickej divadelnej hry Tennesseeho Williamsa je príbehom ženy,
ktorá prichádza o všetko, najmä o svoje psychické zdravie. Blanche hľadá
dočasné útočisko u svojej sestry Stelly a jej manžela Stanleyho, no konflikty
so Stanleym sa stupňujú a Blanche sa prepadá ešte hlbšie do problémov.
Stanley Kowalski je prvou veľkou úlohou Marlona Branda, ktorý v tomto filme
predviedol nový typ filmového herectva, tzv. method acting. v porovnaní
s Vivien Leighovou, Kim Hunterovou či Karlom Maldenom (ktorí na rozdiel
od neho za svoje úlohy získali Oscarov) je Brando omnoho civilnejší a jemnejší
v prežívaní emócií, no zároveň výrazne fyzický. Stal sa prvou hviezdou
Actors Studia a vzorom pre nasledujúce generácie. Spolu s Eliom Kazanom,
Leem Strasbergom a ďalšími začal revolúciu vo filmovom herectve.

Postavy v tomto filme blúdia labyrintom erotiky a lásky, kde je ich jediným sprievodcom túžba. „Veľmi som chcel, aby to bola ‚sentimentálna partia‘. Dokonca aj monštrum je sentimentálne,“ povedal režisér Yann Gonzalez. „Snažil som sa, aby film bol ako sen, láskavý a erotický zároveň… Chcel som zinscenovať fantázie temným, občas možno trochu klišé spôsobom a obohatiť ich o vrstvu citov… Zrazu sa k tomu celému pridáva ultralyrický ľúbostný dialóg, ktorý je však a priori veľmi surový.“

Reštaurátorka Eva Kamenická v podaní Božidary Turzonovovej prichádza
do neidentifikovanej obce, kam bola povolaná, aby opravila chátrajúcu
nástennú maľbu Odyseovej manželky Penelopy v sieni miestneho kaštieľa.
Spoločenstvo ju opatrne prijíma medzi seba a hoci Eva svojím zjavom
a temperamentom z tohto prostredia vyčnieva, neznáme miesto pred ňou
postupne odkrýva svoje tragické tajomstvá. Tak Eva spoznáva krívajúceho
dobráka Viktora (Michal Dočolomanský), ktorý nie je jedinou obeťou spustnutého
kameňolomu za dedinou, jeho zatrpknutého a mĺkveho otca (Gustáv
Valach) a napokon ženu (Eva Kristínová), prezývanú Čakanka premien – to
preto, že už štyridsať rokov čaká na návrat svojho muža a syna, ktorí odišli
za prácou do Ameriky. Hlavná hrdinka napĺňa svoje rozhodnutie začať na
tomto nepravdepodobnom mieste nový život, pričom hlavnej predstaviteľke
sa darí prepožičať svojej postave uveriteľnosť a osudovosť.

Prvý dlhometrážny film Semiha Kaplanoğluho od snímky Med, za ktorú
získal v roku 2010 v Berlíne Zlatého medveďa, je odvážnym odklonom od
intímnych príbehov súčasného Turecka, ktorými je režisér najznámejší.
V nedefinovanej blízkej budúcnosti žije profesor Erol Erin v komunite, ohraničenej
magnetickými stenami, ktoré ju majú za úlohu ochrániť pred multietnickými
imigrantmi. Komunitné farmy z neznámych dôvodov spustošila genetická
kríza. Erol sa dozvedá o genetikovi Cemilovi Akmanovi, ktorý napísal vedeckú
prácu o možnej kríze, ohrozujúcej geneticky modifikované semená, a tak sa za
ním vydáva na cestu, ktorá zmení všetko, čo dosiaľ Erol poznal.
Táto filozofická sci-fi snímka, inšpirovaná kapitolou z Koránu a nakrútená
v Spojených štátoch, Nemecku a Turecku, rozpráva post-apokalyptický príbeh,
zasadený vo svete, kde sú tí, ktorým sa podarilo prežiť, rozdelení medzi
pozostatkami miest, ovládaných korporáciami a obývaných elitou, a oblasťami
takzvanej Mŕtvej pôdy, kde geneticky nekompatibilných prisťahovalcov
sužuje sucho a epidémie.

Je ľahké smiať sa z kulturistov a predstavovať si ich ako hrubých barbarov,
ktorí sa zaujímajú iba o veľkosť a symetriu svojich svalov. Denis Côté ich
však vo svojom najnovšom filme zobrazuje ako jemných ľudí, ktorých k ich
koníčku muselo niečo priviesť. Čo to bolo, sa nikdy nedozvieme. Côté sleduje
šiestich kulturistov a, áno, zobrazuje ich, ako keby sa všetko v ich živote
točilo iba okolo ich tiel, ako keby nemali žiaden ďalší život. Nevieme, čím
si prešli, alebo čím sa živia. No uvedomujeme si, že niečo z ich príbehov je
nevyslovené – napríklad keď vidíme jedného z nich plakať. Côtého pohľad
prináša fascináciu, no zároveň civilnosť.

Snímka tematizuje ľudský pohľad na zvieratá. Sledujeme študentov kresby,
ktorí skúmavo pozorujú zvierací model, sledujeme detailnú prácu taxidermistu
a najmä, sledujeme zvieratá samotné v quebeckom safari parku. Ide
o čistú observáciu, dokonca bez akýchkoľvek slov. Zábery sú dlhé a zväčša
netradične komponované, nútia diváka rozmýšľať aj nad tým, čo nevidí. Sú
to akési tablá bez kontextu.
Beštiár je filmová esej v tom najlepšom slova zmysle. Je subjektívna, no
zároveň otvorená množstvu interpretácií. Môže byť kritická voči väzneniu
zvierat v neprirodzenom prostredí, no zároveň oslavovať ľudskú fascináciu
zvieratami. Je to film o uhle pohľadu.

Hlavnými hrdinami strohého a chladného filmu odohrávajúceho sa neďaleko
zasneženého Montrealu sú otec s dvanásťročnou dcérou (stvárňujú ich
skutočný otec s dcérou), ktorí žijú s minimálnym sociálnym kontaktom. Predovšetkým
dcéra, ktorá nechodí ani do školy. Jej otec ju pred niečím chráni,
zdá sa, že až príliš obsesívne. Namiesto toho, aby nám film niečo vysvetľoval,
záhady naopak pribúdajú, napríklad hromada zamrznutých ľudských tiel
v neďalekom lese, kam sa dcéra chodí hrávať.
Curling je film o živote mimo spoločnosti, sčasti dobrovoľnom, sčasti nedobrovoľnom.
Je o dvoch ľuďoch, ktorí žijú s tajomstvom a navzájom ho zdieľajú,
no nehovoria o ňom.

Coralie žije na opustenom mieste so starším mužom, ktorý môže, ale nemusí
byť jej otcom. Jej matka bola práve zavretá do psychiatrickej liečebne.
Neďaleko žijú traja miestni „gangstri“, ktorí predávajú drogy a začínajú aj
s prostitúciou. Keď sa z väzenia vráti Pierre, spustí sa sled udalostí s krvavým
koncom.
Denis Côté však nenakrútil gangsterku, ani rurálny gotický horor; Všetko,
čo ona chce je príbehom osamotenia. v pozadí je nevypovedaná minulosť
a v centre pozornosti Coralie a jej snaha oslobodiť sa od tohto všetkého.
Minimalistický príbeh z bezútešného sveta je rozprávaný čiernobielymi
obrazmi so zaujímavými kompozíciami a veľkou hĺbkou.

Na sklonku života, s vedomím blížiaceho sa konca – takto Mariána Vargu,
ikonickú postavu slovenského bigbítu, osobne spoznáva a nakrúca mladá
režisérka Soňa Maletzová, ktorá skicuje portrét umelca ako starého muža.
„Sme tu len na chvíľku, náhodou,“ hovorí nekompromisný Camusov obdivovateľ,
poťahujúc si z neodmysliteľnej cigary. Nejaký čas ich skúša nahradiť
elektronickými cigaretami, keď sa však dozvedá o svojej diagnóze a vyhliadky
sú nepriaznivé, lekári mu už ani nedohovárajú. Film prostredníctvom
dômyselného strihu archívnych záznamov kondenzuje dekády Vargovho
života a kariéry do hudobných čísel, v ktorých jedna skladba zaznieva
v interpretáciách z rôznych období. Viditeľne sa mení jeho telesná schránka,
azda aj hráčsky štýl a temperament. Kdesi pod tým však Varga ostáva vzácne
nemenný, umelecky aj ľudsky konzistentný.

Dalibor je tridsaťsedemročný robotník s komplikovanou rodinnou históriou,
viditeľne fixovaný na svoju matku, s ktorou sa delí o panelákový byt na
prostějovskom sídlisku. Nenávidí Rómov, Židov, utečencov, homosexuálov,
Angelu Merkelovú a vo svojom pracovnom a rodinnom prostredí v tom
zďaleka nie je sám. Zo všetkého najviac však nenávidí svoj bezcieľny život.
Vďaka zvláštnemu druhu tvorivosti svoju frustráciu ventiluje v podobe
naivistických hororových videí a vulgárnych pesničiek, ktoré zdieľa na
internete. Jeho pokojný vzťah s matkou naruší príchod votrelca, jej nového
priateľa Vladimíra. Daliborovou odpoveďou je jeho prvá vážna známosť,
ktorou prelomí svoj ostentatívny nezáujem o ženy a partnerský život. Svet
podľa Daliborka je filmovou návštevou u spoluobčanov, ktorým sa cnie za
Adolfom Hitlerom. „Veď on je dobrý, má iba blbé názory,“ hovorí o Daliborovi
jeho matka. s názormi, ako sú tie jeho, sa však stretávame čoraz častejšie.

Meinhard Neumann je samotársky robotník, ktorý sa nikde necíti doma.
Preto bez váhania prijme prácu v Bulharsku, kde má spolu s nemeckou
partiou na odľahlom mieste vybudovať vodnú elektráreň. Práve tu, v bulharsko-
gréckom pohraničí, kde si ľudia najlepšie rozumejú bez slov, náhle pocíti
naliehavú túžbu niekam patriť a rozhodne sa ju naplniť aj za cenu toho, že si
znepriatelí svojich krajanov, ktorí sa na domácich dívajú zvrchu.
Uznávaná nemecká režisérka a scenáristka Valeska Grisebach nakrútila
subtílnu charakterovú štúdiu o súčasnej Európe s prvkami westernu, ktoré
sú tu často využívané na narušenie diváckych očakávaní. Snímka Western
vypovedá o dôležitých súčasných témach, akými sú kultúrne rozdiely
v Európe, ekonomická imigrácia a integrácia a v neposlednom rade hľadanie
vlastnej identity.

Strhujúci dlhometrážny režijný debut talentovanej švédskej scenáristky
Amandy Kernell Sámska krv nazerá zvnútra na menšinové sámske etnikum
vo Švédsku a takmer fyzickým spôsobom zobrazuje temnú časť švédskej
koloniálnej histórie.
Hlavnou hrdinkou príbehu je 14-ročné sámske dievča Elle Marja, ktorej
rodina v tridsiatych rokoch minulého storočia chová soby za severným
polárnym kruhom. Po tom, čo je vystavená prekvitajúcemu rasizmu doby
a musí čeliť ponižujúcemu vyšetreniu na internátnej škole, začína snívať
o novom, inom živote. Na to, aby ho dosiahla, sa však musí stať niekým iným
a prerušiť všetky styky so svojou rodinou a kultúrou. Silný zážitok z filmu
okrem realisticky vykreslenej atmosféry umocňuje tiež pôsobivý herecký
výkon debutujúcej herečky Leny Cecilie Sparrokovej v hlavnej úlohe.

Táto francúzska dráma sa odohráva v Paríži začiatkom 90. rokov minulého
storočia, v čase, keď si AIDS už vyžiadal tisícky obetí. Nathan, hlavný hrdina
filmu, sa pridá k aktivistickému hnutiu ACT UP, ktoré zvyšuje povedomie
o tejto chorobe a bojuje s nezáujmom verejnosti, neschopnosťou vlády
a machináciami farmaceutických firiem. Tu sa zoznámi s radikálnym vodcom
hnutia Seanom, ktorého politický boj je zároveň bojom o vlastný život.
Francúzsky scenárista a režisér Robin Campillo vo svojej najnovšej snímke
citlivo rozvíja gay príbeh na pozadí politického súboja. Názvom filmu
odkazuje na priemernú tepovú frekvenciu ako symbol života a blížiacej sa
smrti, a tiež k dobovému houseovému rytmu tanečných klubov, v ktorých sa
jeho hrdinovia často pohybujú.
„Na krídlach bezchybných hereckých výkonov a opojnej houseovej hudby
film 120 tepov za minútu pálčivo a naliehavo pripomína boj vtedajšej generácie
proti ľahostajnej spoločnosti a jej neúnavnú oslavu života,“ napísal
o snímke portál Euronews.

Durga je meno hinduistickej bohyne bojujúcej proti zlu a zároveň hlavnej
hrdinky filmu, ktorá je uprostred noci na úteku z rodnej dediny spolu
s mužom. Musia doraziť na najbližšiu železničnú stanicu, aby sa dostali preč.
Zastaví im auto s dvomi miestnymi gangstrami, ktorí im ponúknu odvoz. Pár
nasadne, no gangstri začnú byť skôr nepríjemní ako nápomocní.
Tak sa začína road movie nočným indickým vidiekom, plná strachu a zvláštnych
postáv. Formálne vycibrený film nemá tradičný dej, ide v ňom skôr
o pocity, o silu slov a gest, o násilie bez toho, aby sme nejaké videli. Žena
menom Durga môže byť uctievaná ako bohyňa, no čo sa stane, ak sa zrazu
ocitne na ulici uprostred mužského sveta? Sexy Durga je znepokojujúci film,
ktorý sa vám dostane pod kožu.

Pani J. toho tento týždeň musí stihnúť habadej: vrátiť požičané peniaze,
udobriť sa s tehotnou dcérou, opraviť na matrike preklep vo svojom mene,
vybaviť vyplatenie odstupného v zbankrotovanej fabrike, kde strávila
polovicu svojho života, vyspovedať sa, zadať objednávku u kamenára,
a vykopať starú pištoľ po nebohom manželovi. Je odhodlaná uzavrieť všetko,
čo treba, a spáchať samovraždu spôsobom hodným slušného človeka, akým
nepochybne je. Aby sa jej to všetko podarilo, musí sa domôcť potvrdenia
o odpracovaných rokoch u bývalého zamestnávateľa. v krajine, ktorá prechádza
spoločenskou a ekonomickou transformáciou, nie je jednoduchý ani ten
najjednoduchší administratívny úkon, tobôž nie smrť. Bravúrne vystavaná
tragikomédia je skutočným hereckým koncertom skvelej srbskej herečky
Mirjany Karanović, ktorá je prítomná prakticky v každom obraze. Jej tlmený
herecký výraz a lakonický režijný štýl Bojana Vuletića pripravujú pôdu pre
okamih oslobodzujúcej katarzie.

14. júna 1941 skoro ráno v Stalinom okupovanom Lotyšsku: Sovietski
okupanti vtrhnú do domu Melanije a Aleksandrsa, ktorí píšu pre nezávislé
lotyšské noviny, a prinútia ich nechať všetko za sebou. Na vlakovej stanici
ich spolu s pätnástimi tisícmi spoluobčanov nastrkajú do dobytčích vagónov,
namierených na Sibír.
Tvárou v tvár mrazu, hladu a divokosti nachádza Melanija silu jedine v tom,
že Aleksandrsovi píše stovky listov, ktoré sa nikdy neodošlú no prekypujú
nádejou na slobodnú budúcnosť Lotyšska a lepšie zajtrajšky. Po celých 16
rokov píše Melanija rodinnú kroniku pre svojho syna Andrejsa, keďže ona
sama sa už s myšlienkou návratu do Lotyšska rozlúčila.
Film, založený na skutočnom životnom príbehu Melānije Vanagy je oslavou
nepoddajnosti ľudského ducha a mučivým svedectvom o najväčšej tragédii,
aká kedy postihla lotyšský národ. Táto snímka je oficiálnym lotyšským
kandidátom na Oscara pre Najlepší cudzojazyčný film.

Ciambra je geto v Južnom Taliansku, kde žije izolovaná rómska komunita.
Patrí k nej aj 14-ročný Pio, ktorý sa vidí vo svojom staršom bratovi. Ten
živí početnú rodinu len vďaka krádežiam áut a občasným vlámačkám. Keď
jedného dňa náhle zmizne, Pio sa pokúsi zaujať jeho miesto a v nerovnom
boji s miestnym podsvetím je odhodlaný stať sa mužom za každú cenu. Na
jeho púti k predčasnej dospelosti ho sprevádza jeho dobrý priateľ Ayiva,
nelegálny migrant z Burkiny Faso.
Po dlhometrážnom debute Mediterranea nakrútil jeden z najtalentovanejších
filmárov súčasnosti Jonas Carpignano ďalší naturalistický film, v ktorom
opäť osvedčil dobrú prácu s nehercami. Oba filmy sú súčasťou voľnej trilógie
prepojenej hlavnými postavami. Zatiaľ čo prvý film sleduje príbeh migranta
Aiyvu, druhý zachytáva život rómskeho chlapca Pia. Režisér sa s ním
zoznámil, keď v Taliansku nakrúcal svoj krátkometrážny film a Chjána. Ktosi
mu totiž ukradol auto s filmárskym vybavením a kamarát mu poradil, aby ho
šiel hľadať do Ciambry.

Chloé, mladá krehká žena so sklonmi k depresiám, začne dochádzať na
psychoterapiu a bezhlavo sa zamiluje do svojho psychológa Paula. Po tom,
čo sa milenci nasťahujú do spoločnej domácnosti, začne Chloé prichádzať
na to, že v Paulovej minulosti niečo nesedí, až zhodou okolností odhalí
existenciu jeho jednovaječného dvojčaťa. Prečo Paul pred svetom skrýva,
že má brata? Aké dávne tajomstvo ich spája a zároveň rozdeľuje? a skutočne
spoznáva jeho dvojča alebo ide len o premyslenú lož, ktorou sa Paul snaží
ukryť svoje temnejšie alter ego? Erotikou presýtený triler z dielne hviezdneho
francúzskeho režiséra Françoisa Ozona je sofistikovanou filmárskou
poctou legendárnym snímkam ako Rosemary má dieťatko, Príliš dokonalá
podoba alebo Základný inštinkt.

„Kým vo svojom pokojnom bezpečí sledujeme mačací fail dňa, všetko, čo ostáva neviditeľné v tejto neoliberálnej nočnej more nás doháňa,“ hovorí Brenda Lien
o svojom debute. „Telo mačky je predmetom konzumu, využitia a kontroly. Strach z bolesti je väčší než túžba po slobode. Objekty sa fetišizujú a subjekty menia na veci, vyčísliteľné a pripravené na použitie. Sú prirodzenou komoditou pre luxus, ktorého si ani nie sú vedomé.“

Traja mladí muži si na sídlisku v Pune, v indickej Maháraštre, zostroja anténu na svoje amatérske HAM rádio. Chcú sa spojiť s Medzinárodnou vesmírnou stanicou (ISS), obiehajúcou Zem. Jej astronauti tak začnú s prenosom informácií o počasí v kozme pre všetkých poslucháčov amatérskeho rádia. Mladík s anténou v ruke putuje rozličnými priestormi, počúvajúc prenosy z rôznych frekvencií.

Karlon, priekopník kreolského rapu z Pedreirados Húngaros, slumu na predmestí Lisabonu, uteká zo sídliskového projektu, kam bol presťahovaný. Bezsenné noci trávi v sparnej tropickej horúčave. Medzi steblami cukrovej trstiny sa rodí fáma, no Karlon neprestáva spievať. Film je sondou a nápaditým prieskumom Karlonových spomienok, inštitucionálnej moci a potláčaných príbehov z temných čias.

Pred sedemnástimi rokmi sa na archeologickom nálezisku v Lampangu našli pozostatky jedincov Homo erectus. Dnes sa už o tento vedecký nález zaujímajú jedine miestni, ktorí miesto využívajú počas náboženských obradov. Jedného večera, keď tu mobilné kino premieta film ako obetu prastarému duchovi, sa však stane čosi nečakané. Film vyrobilo štúdio Kick the Machine Films, ktoré vedie uznávaný umelec a filmár Apichatpong Weerasethakul.

Zatiaľ čo sýrski stavební robotníci v Bejrúte stavajú mrakodrap, ich vlastné domy čelia ťažkému ostreľovaniu. Libanonská občianska vojna sa skončila, no sýrska vyčíňa ďalej. Pracovníci sú na stavenisku v podstate zamknutí. Keďže libanonská vláda vyhlásila pre všetkých sýrskych utečencov zákaz nočného vychádzania, po siedmej večer ho nesmú opustiť. Jediným kontaktom s vonkajším svetom je pre stavbárov diera, cez ktorú každé ráno vyliezajú von, aby mohli začať nový pracovný deň. Odrezaní od svojej vlasti sa každú noc zhromažďujú okolo malého televízora, v ktorom sledujú najnovšie správy zo Sýrie. Hoci ich sužuje trápenie a úzkosť, ako aj odopretie základných ľudských a pracovných práv, stále živia nádej na iný život. Kalthoumov počin na pomedzí filmovej esejistiky a poézie je kinematograficky pôsobivou a zároveň nesmierne osobnou výpoveďou o živote v exile, ktorou potvrdzuje povesť jedného z najosobitejších mladých filmárov svojho regiónu.

Preliezajú múrmi, plotmi a uličkami a tým zviditeľňujú bariéry, ktorými sa jeden od druhého oddeľujeme. A nie len to: Oni sa v nich zabývali. Potkaní film je provokatívny dokument, ktorý prostredníctvom potkanov – ako aj ľudí, ktorí ich milujú, žijú po ich boku, alebo ich zabíjajú – skúma históriu mesta Baltimore. „V Baltimore sme nikdy nemali problém s potkanmi – problémom sú odjakživa ľudia,“ hovorí miestny deratizátor. Režisér Theo Anthony, viditeľne ovplyvnený filmovým jazykom v ére videa a internetu, vo svojej urbanistickej eseji voľne prepája archívne materiály, mapy a plány mesta s nakrútenými portrétmi obyvateľov vylúčených komunít, aby poukázal na históriu sociálnej a rasovej segregácie, ktorej plody sú v rozdelenej americkej spoločnosti viditeľné dodnes. Jeho film je precízne podloženou štúdiou, obžalobou a zároveň formálne objavným umeleckým dielom.

Prichádzajú v noci. Všetci na chvíľu vystúpia pred vlastné prahy. Zapália fakle a zaspomínajú si na tých, ktorí po týchto uliciach kráčali pred nimi. Na najbližších pár hodín sa mesto uzavrie. Nastáva zatmenie a začínajú padať meteory.
Snímka Meteory, zmes dokumentárneho filmu a politického komentára, ako aj prepojenie pozemského s kozmom, pojednáva o pamäti a miznutí. Hoci sa film zrodil z impulzu konkrétnych udalostí a je ukotvený v politickej realite súčasného Turecka a tlejúcej občianskej vojny s kurdskou menšinou, tento kontext presahuje vďaka odvážnemu zaobchádzaniu s metaforou.
V šiestich formálne rôznorodých kapitolách Gürcan Keltek rekognoskuje krajinu, zvieratá a ľudí. a napokon nebesá, ktoré na ich konanie odpovedajú ohnivými znameniami. To všetko v kontrastných čiernobielych obrazoch
s priznanou digitálnou textúrou – výtvarným príznakom modernej doby vo filme takmer bez času.

„Trtkali sme, koľko sme vládali, a na jeseň som otehotnela.“ Ženský hlas triezvo osvetľuje vlastné skúsenosti z neviditeľného miesta mimo filmových obrazov, zachytávajúcich realitu života západnej civilizácie. Nové technológie so sebou prinášajú nové etické dilemy. Jedna z nich sa v tejto formálne sebavedomej, polemickej a zároveň ironizujúcej eseji dostáva až do bodu neodvratného rozhodnutia: Čo robiť, ak vyšetrenie plodu odhalí, že vaše dieťa nebude schopné naplniť predstavu o normálnosti, ktorú diktuje dnešná spoločnosť? Túto bolestivú otázku si v dnešnej dobe musí položiť čoraz viac ľudí. Dokonale komponované zábery a dobre mierená provokatívnosť pripomenie lmárov ako Jaques Tati či Harun Farocki. Thomas Fürhapter však vo svojom pôsobivom prvom lme plní trochu inú, no zato silne humanistickú misiu.

Odlúčený od svojej rodiny a uväznený v kruhu hazardných hier a dlhov má
Jim, melbournský otec z robotníckej triedy, menej než deň, aby splatil dlžobu
násilnému úžerníkovi. Prítomnosť malého syna, o ktorého sa musí starať,
otáča jeho život hore nohami. Keď Jimov posledný zúfalý pokus o splatenie
dlhu ohrozí život jeho syna, neostáva mu nič iné, než si vybrať medzi svojou
minulosťou a budúcnosťou.
Počas tejto jednodňovej cesty sa Jim učí oslobodiť od vlastnej traumy
z opustenia a chopiť sa druhej šance na život: byť otcom svojmu synovi.
Vyberá si milovať a byť milovaný. „Na západ od slnka je metaforou pre Jimov
život. Je to miesto, kde slnko nikdy nezapadá, miesto v tvojej hlave, kde je
rodina a láska, kde prebýva nádej a budúcnosť,“ povedal autor a režisér Jason
Raftopoulos.
Film, oslavujúci jednoduché no základné hodnoty ľudskosti a rodiny v spoločnosti
bez citových väzieb, mal svetovú premiéru v rámci sekcie Horizonty
na tohtoročnom MFF v Benátkach.

Nahuel žije po smrti svojej matky s nevlastným otcom v Buenos Aires. Keď
ho pre násilnú bitku počas tréningu rugby vyhodia zo školy, po prvýkrát ho
posielajú žiť k biologickému otcovi Ernestovi, ktorý je loveckým sprievodcom
v Patagónii. Nikdy medzi sebou nemali skutočný vzťah a odkedy sa videli
naposledy, prešlo už vyše desať rokov. Nahuelova vzdorovitosť a Ernestova
drsnosť sa spoja, aby stmelili novovzniknuté puto medzi otcom a synom
počas loveckej sezóny.
Spočiatku je ich vzťah taký krehký, že akýkoľvek chybný krok by ho mohol
zničiť. Na pozadí chladnej a tvrdej divočiny musia Nahuelove a Ernestove
klíčiace city odolávať a pretrvať, zatiaľ čo sa otec so synom snažia ostať
citovo nezraniteľní a pochovať svoj strach zo straty toho druhého. Poľovačka
sa javí ako skvelá zámienka na to, aby sa zblížili, a mohla by sa stať rituálom
ich spoločného dozrievania.

Jednej chladnej zimnej noci sa v modernom Teheráne dostáva pár mladých
milencov do vážneho problému a na jeho vyriešenie majú len pár hodín.
Behajú z jednej nemocnice do druhej a zháňajú pomoc, no žiadny z doktorov
nechce mladú ženu prijať a poskytnúť jej lekársku asistenciu, ktorú tak
zúfalo potrebuje. Zatiaľ čo sa pár usilovne snaží nájsť riešenie, musí svoju
lásku skrývať pred rodičmi. Následkom tejto situácie sa ich vzťah dostáva do
krízy a hrozí, že budú musieť znášať katastrofálne dôsledky svojej mladíckej
naivity.
Pár, uväznený medzi konzervatívnymi tradíciami a modernými túžbami,
musí čeliť svojej neistej budúcnosti. Najdlhšia noc ich životov bude pre vzťah
náročnou skúškou a dôvodom, pre ktorý budú s prvým ranným svetlom už
navždy iní.
Zmiznutie skúma otázky mladej lásky a straty nevinnosti v medziach iránskej
spoločnosti.

Pre prípad poistnej udalosti sú palubné dosky áut na ruských cestách vybavené kamerami, ktoré neustále snímajú premávku, aby mohli poskytnúť dôkazy o vinníkoch dopravných nehôd. Nezamýšľaným dôsledkom tejto praxe je množstvo náhodne zaznamenaných bizarností, ktoré vo forme virálnych videí šokujú a bavia internetovú verejnosť a mimovoľne prenikajú do predstáv o súčasnom Rusku a jeho zvyklostiach, dotvárajú obraz ruskej krajiny i nátury. Dmitrij Kalašnikov je v tomto prípade skôr kurátorom, než režisérom v pravom zmysle slova. Jeho konceptuálna mozaika nájdených videí dôsledne napĺňa vytýčenú štruktúru a drží sa metódy, ktorou sám sebe zakázal strihové zásahy vo vnútri jednotlivých obrazov. Nevesta na úteku, pomätený narkoman na kapote auta, zblúdený parašutista, dejisko vraždy Borisa Nemcova v blízkosti Kremľa… a tony zdemolovaných karosérií. Čiernočierny humor a absurditu strieda šok, ohurujúce obrazy skazy, od ktorých nemožno odtrhnúť oči. Zavolajte niekto záchranku!

Zdĺhavý vojenský konflikt 90. rokov v bývalej Juhoslávii zanechal v pamäti
každého bojujúceho národa hlboké jazvy. V tejto silnej dráme, zasadenej do
obdobia dvoch desaťročí po skončení série občianskych vojen, sa skupina
vojnových veteránov stredného veku z rôznych prostredí stretáva v takmer
prázdnom hoteli v bosnianskych horách, aby sa zúčastnili intenzívnej
skupinovej terapie s názvom „kurz zmierenia“ pod vedením slovinského
psychiatra Ivana.
Vo filme, skúmajúcom schopnosť odpúšťať druhým až keď sme odpustili
sami sebe, sa stretol výkvet balkánskych mužských hercov. Hoci pôsobí
prevažnú časť filmu herecké obsadenie aj kamera takmer dokumentárnym
dojmom, režisér Alen Drljević sa doňho rozhodol miesto nehercov obsadiť
niekoľko z najlepších talentov v regióne, čo sa skutočne vyplatilo.
Snímka Chlapi neplačú získala Zvláštnu cenu poroty na poslednom MFF
v Karlových Varoch.

Paula, ktorej ostala len prázdna peňaženka, mačka a dvere, ktoré jej každý
zatvára pred nosom, je po dlhšom čase naspäť v Paríži. Počas svojej cesty
stretáva rôznych ľudí, no jednou vecou si je istá: je pripravená svoj život
opäť naštartovať so štýlom a eleganciou.
K chladnému vzťahu s vlastnou matkou a ignorovaniu od väčšiny jej
bývalých kamarátov sa pridajú aj kopačky od Paulinho dlhoročného
priateľa. Ako nezodpovedná tak vynaliezavá Paula sa však pomaly šplhá
na spoločenskom rebríčku, vymieňajúc dočasné provizórne ubytovanie za
lacný hotel a postupne až skromné no slušné bývanie. Hrdinka má jedno
oko modré a druhé hnedé a táto zvláštnosť ju privádza do jednej z mnohých
zaujímavých situácií pri tom, ako sa z pomýlenej identity vykľuje ponuka
novej práce.
Film, ktorého dej sa odohráva do parížskej štvrti Montparnasse na ľavom
brehu Seiny, vznikol s obmedzeným rozpočtom a takmer výhradne ženským
obsadením štábu.

Národný pyrotechnický festival v mexickom Tultepeku je slávnosťou, aká vo svete nemá obdobu. Počas osláv sviatku Svätého Jána z Boha, patróna výrobcov pyrotechniky, ovládnu mesto na desať dní ohnivé radovánky. Remeselníci predvádzajú svoju bravúru, učni sa chvália vlastnými lo-fi horľavinami
a desiatky tímov stavajú z papierovej hmoty nadrozmerných býkov, s ktorými pochodujú na hlavné námestie v záplave ohňostrojov, lietajúcich na všetky svetové strany. Až traja zo štyroch Tultepečanov pracujú v oblasti pyrotechniky, čo robí zo slávnosti viac než len obyčajnú veselicu. Strmhlavým skokom doprostred ohňa ctí snímka ducha tultepeckej komunity a oslavuje samotnú oslavu. Jakovleského ambiciózny debut vychádza z princípov senzorickej etnografie, pred výkladovosťou uprednostňuje sprostredkovanie zmyslových vnemov. V blikote farebných svetlíc a dezorientujúcom dyme, za zvukov delobuchov a burácajúcej hudby – filmový zážitok len zriedka býva takýto fyzický.

Traja súrodenci, ktorí sa narodili v Irackom Kurdistane, ale vyrástli v Nemecku,
sa vracajú do svojej domoviny na pohreb vlastnej matky. Jej posledným
želaním bolo ležať pochovaná vedľa ich otca v rodnej dedine. Ich strýko však
odmieta sestrino prianie splniť. Súrodenci sa preto rozhodnúť ukradnúť matkinu
rakvu a v pikape sa s ňou púšťajú na cestu pustou krajinou. Počas tejto
odysey sa neocitajú len v konfrontácii so svojou mnohopočetnou kurdskou
rodinou, ale aj medzi sebou, v dráme o potrhaných rodinných vzťahoch
a procese znovuobjavovania vlastnej histórie.
Režisérka Soleen Yusef, sama nemecká občianka s koreňmi vo filmom vyobrazenej
oblasti, prispieva ku kurdskej verzii neslávne známych historických
udalostí, akou je masakra Kurdov v severnom Iraku počas režimu Saddáma
Husajna v 80. rokoch, ku ktorej sa film vyjadruje. Ako sa však súrodenci postupne
vyrovnávajú s minulosťou, všadeprítomné správy o ISIS a obliehanie
Mosulu poukazujú na realitu súčasnosti a násilie panujúce v tomto politicky
nestabilnom regióne.

Sherry, sebadeštruktívna obchodníčka s dekoratívnou kozmetikou, žije podľa
vlastných pravidiel. Svoje dni trávi sebavedomým vychvaľovaním líčidiel
a noci balením mužov po baroch. Inšpiráciu hľadá v motivačnej literatúre
a rada sa odreagúva pri starých, čiernobielych filmoch, ktoré sleduje na
malom televízore, než sa vydá do najbližšieho baru, aby unikla predmestskému
spoločenskému prostrediu, v ktorom žije. V bare si zapaľuje jednu za
druhou, preháňa to s pitím a neprieberčivo balí mužov, aby s nimi trávila
noci anonymným sexom.
Čoskoro sa dozvedáme, že Sherry sa nestretáva s vlastnou rodinou. Len
občas navštívi svoju dcéru Alice, v starostlivosti sestry Abby, ktorá v sebe
prechováva tiché sklamanie a hnev. Abby si teraz navyše vyžaduje, aby
Sherry konečne prevzala zodpovednosť, ak nie emočnú, tak aspoň finančnú.
o otcovi dieťaťa pritom nepadne ani slovo. Tvárou v tvár tomuto ultimátu sa
Sherry pokúša otvoriť si so svojou najlepšou kamarátkou Danny kozmetický
salón. Keď sa však jej romantické a obchodné plány začnú rozpadať, preberá
Sherry kontrolu nad svojim životom v dramatickom zvrate udalostí.

Bobbi Jene Smith zasvätila desať rokov svojho života izraelskej tanečnej skupine Batševa a stala sa jednou z jej hviezd. Teraz má tridsať a chuť kráčať chvíľu vlastnou cestou a skúsiť to opäť v rodných Spojených štátoch. Za sebou necháva svojho mentora, geniálneho choreografa Ohada Naharina, autora pohybového jazyka „gaga“, ale tiež svojho o desať rokov mladšieho tanečného i milostného partnera, ktorý však nie je pripravený opustiť svoju vlasť a odísť s ňou. Fascinujúci umelecký zápas, ktorého sme svedkami, si vyžaduje silu a odvahu prekračovať hranice vlastnej bezpečnej zóny a napokon aj hranice tanca. „Chcem sa dostať do bodu, keď už nevládzem nič skrývať,“ vraví hlavná hrdinka. Sila tohto uhrančivého lmu, ktorý spája dokument o tanci s ľúbostným príbehom, sa ukrýva v zručne vedenej narácii a formálnej jednoduchosti, ktorá dáva vyniknúť hrdinkinmu talentu a otvorenosti.

Doktor Kaveh Nariman, zásadový a cnostný muž, ktorý pracuje ako súdny
patológ v kancelárii posudkového lekára, sa nechtiac stane súčasťou nehody
s motocyklistom (Navid Mohammadzadeh), v ktorej zraní jeho 8-ročného
syna. Zaplatí otcovi odškodné a ponúkne sa, že dieťa odvezie na neďalekú
kliniku. Na ďalšie ráno zisťuje, že chlapcovo telo priviezli na pitvu. Doktor
Nariman čelí dileme: zomrelo dieťa v dôsledku nehody alebo na otravu
jedlom tak, ako to diagnostikoval jeho kolega?
Za film, skúmajúci otázku viny a zodpovednosti v spoločnosti, balansujúcej
na hrane právneho štátu, získali na MFF v Benátkach v sekcii Horizonty
Vahid Jalilvand cenu za najlepšiu réžiu a Navid Mohammadzadeh cenu
najlepší mužský herecký výkon.
Jalilvandov dlhometrážny debut, Streda, 9. máj, bol pred dvoma rokmi
premietaný v Súťaži hraných filmov na Medzinárodnom filmovom festivale
Bratislava.