Archív Režisérov
Pedro Peralta (1986, Lisabon, Portugalsko) získal v roku 2012 magisterský titul v odbore Filmových štúdií na Lusofónnej univerzite v Lisabone. Jeho absolventský krátkometrážny film Mupepy Munatim (2012) sa zúčastnil a uspel na viacerých domá- cich a medzinárodných filmových festivaloch. Od roku 2013 spolupracuje s filmovou spoločnosťou Terratreme Films. V súčasnosti pracuje na svojom prvom dlhometrážnom filme s názvom KA.
Bartosz Kruhlik (1985, Lubsko, Poľsko) vyštudoval filmovú réžiu na Národnej filmovej škole v Lodži. Jeho filmy majú za sebou vyše 500 premietaní na filmových festivaloch po celom svete (napr. San Sebastián, Karlovy Vary, Montréal, Amsterdam), kde získali takmer 150 ocenení. V roku 2013 mu poľské Ministerstvo kultúry a národného dedičstva udelilo Cenu za výnimočné umelecké úspechy.
Kirill Serebrennikov (1969, Rostov nad Donom, ZSSR) absolvoval v roku 1992 odbor fyziky na Rostovskej štátnej univerzite. Pred svojou prvou divadelnou réžiou v roku 1994 nemal žiadne formálne divadelné vzdelanie. Na doterajšom konte má inscenácie divadelných hier pre Moskovské umelecké divadlo, Lotyšské národné divadlo a Divadlo národov v Moskve, ako aj opier pre Mariinské divadlo v Petrohrade a Boľšoj teatr (Veľké divadlo). Serebrennikov je v súčasnosti jedným z najtalentovanejších divadelných a filmových režisérov v Rusku. Jeho snímky sa objavili na filmových festivaloch v Cannes, Locarne a Ríme, kde v roku 2006 získal Zlatú cenu Marca Aurelia za komédiu V roli obete.
Mano Khalil (1964) je kurdsko–sýrsky filmový režisér. Po absolvovaní štúdia práva a dejepisu na Univerzite v Damasku sa v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie. Od roku 1990 do roku 1995 pracoval ako nezávislý filmový režisér pre Československú a neskôr Slovenskú televíziu. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Jeho dokumentárny film Včelár, sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Lastovička je jeho prvým dlhometrážnym filmom.
Marco Danieli, ktorý sa určitý čas venoval nezávislej filmovej tvorbe, sa rozhodol absolvovať odbor réžie v Experimentálnom centre kinematografie v Ríme, ktorý úspešne ukončil v roku 2007. Od roku 2011 na pôde svojej alma mater aj vyučuje. Svetácke dievča je jeho prvým dlhometrážnym filmom.
Hana Jušić (1983, Šibenik, Juhoslávia) získala magisterský titul v odbore filmu a televíznej réžie na Akadémii dramatických umení v Záhrebe. Je tiež absolventkou Fakulty humanitných štúdií a sociálnych vied so špecializáciou na anglický jazyk a literatúru. V súčasnosti sa venuje doktorandskému štúdiu literatúry a filmu. Doteraz napísala a zrežírovala viacero krátkometrážnych filmov, z ktorých zarezonovali najmä Zimnica (Zimica, 2011), Terárium (Terarij, 2012) a Vlci bez domova (Da je kuća dobra i vuk bi je imao, 2015). Okrem nich je scenáristkou detského filmového trháku Tajomný chlapec (Zagonetni dječak, 2013), ktorý režíroval Dražen Žarković.
Anna Zamecka žije a pracuje v poľskej Wroclavi. Okrem štúdia žurnalistiky, antropológie a fotografie vo Varšave a Kodani tiež absolvovala vzdelávací program Dok Pro Documentary na Vysokej škole filmovej réžie Andreja Wajdu vo Varšave. Prijímanie (Komunia) je jej dlhometrážnym debutom.
André Gil Mata (1978, São João da Madeira, Portugalsko) pôvodne študoval matematiku, no postupne sa nechal zlákať čarom filmu. Magisterský titul získal v odbore filmovej réžie na lisabonskej Vyššej divadelnej a filmovej škole a doktorandské štúdium absolvoval na Film Factory Bélu Tarra v Sarajeve. Je jedným zo zakladateľov Átomo 47, laboratória pre fotografiu a film v Porte. Jeho prvý dlhometrážny dokumentárny film Zajatie (Cativeiro, 2012), ktorý získal v roku 2013 ocenenie DocAlliance, sa objavil na viacerých medzinárodných festivaloch vrátane MFF Bratislava
Renārs Vimba sa v roku 2008 zapísal na štúdium kamery na Lotyšskej kultúrnej akadémii, ktorú však v roku 2011 úspešne ukončil s magisterským titulom v odbore filmovej réžie. Medzitým študoval pod pedagogickým vedením Borisa Frumina na Baltskej škole filmu a médií v estónskom Tallinne. Doteraz sa venoval najmä réžii krátkometrážnych filmov, akými sú napríklad Alle! (2006), Páči sa mi ranný autobus (Man patik kas rita bus, 2008), Bábka Otec (Lelle tetis, 2008) a Vlnolam (Mols, 2009).
Szabolcs Hajdu (1972, Debrecín, Maďarsko) sa stal v roku 2000 absolventom filmovej réžie na Univerzite divadelného a filmového umenia v Budapešti. Jeho filmografia sa môže popýšiť takými medzinárodne uznávanými titulmi, ako sú Biele dlane (Fehér tenyér, 2006) či Bibliothèque Pascal (2010). V roku 2014 mala na MFF v Toronte premiéru aj jeho snímka Mirage (Délibáb), ktorá je maďarsko–slovenskou koprodukciou.
Miloš Radović (1955, Belehrad, Juhoslávia) je srbský scenárista a režisér. Vo svete filmu prerazil vďaka výhre Ceny poroty na MFF v Cannes v roku 1987. Ocenenie získal za krátkometrážnu snímku Náhla a predčasná smrť plukovníka K.K. (Iznenadna i prerana smrt pukovnika K.K.). Odvtedy zožali jeho krátkometrážne filmy vyše šesťdesiat medzinárodných ocenení. Radović tiež napísal a zrežíroval tri dlhometrážne filmy, Malý svet (Mali Svet), Pád do raja (Pad u raj) a Denník rušňovodiča (Dnevnik mašinovodje), štyri televízne seriály a päť divadelných hier (z ktorých jedna sa dostala na scénu off–Broadway).
Po dokončení štúdia žurnalistiky pracovala Salomé Jashi (1981, Tbilisi, Gruzínsko) niekoľko rokov ako reportérka. V roku 2005 získala od British Council štipendium na štúdium dokumentárnej tvorby na Royal Holloway, škole, ktorá je súčasťou Londýnskej univerzity. Po návrate do Gruzínska založila Salomé produkčnú spoločnosť Sakdoc Film. Jej predchádzajúci film Bakhmaro (2011) získal Čestné uznanie za Mladý dokumentárny talent na festivale DOK Leipzig a cenu za Najlepší stredo– a východoeurópsky dokument na MFDF Jihlava.
Bogdan Mirică (1978) vyštudoval Fakultu žurnalistiky a mediálnej komunikácie na Bukureštskej univerzite. V roku 2008 ukončil štúdium filmovej scenáristiky a produkcie na Westminsterskej univerzite v Londýne. Počas štúdia navštevoval tvorivé dielne takých filmových velikánov akými sú Martin Scorsese, Paul Verhoeven či Ken Loach. V roku 2010 napísal a režíroval krátky film Bora Bora, ktorý získal Veľkú cenu poroty na Európskom festivale prvých filmov vo francúzskom Angers. Psy sú jeho prvým dlhometrážnym hraným filmom, ktorý mal premiéru v rámci sekcie Un Certain Regard na tohoročnom MFF v Cannes.
Bülent Öztürk (1975, Bağlarbaşı, Turecko) je belgický filmár kurdského pôvodu, ktorý žije a pracuje v Antverpách. Jeho krátky film Domy s malými oknami (2013) bol nominovaný na najlepší krátky film na Európskych filmových cenách a bol aj súčasťou súťažného výberu na MFF Bratislava. Momentálne pracuje na svojom dlhometrážnom debute Modré ticho.
Egyptský filmár Mohamed Kamel má na konte viacero ocenení. V roku 2006 absolvoval štúdium réžie na Umeleckej akadémii – Filmovom inštitúte HCI v Káhire. Napísal a zrežíroval dva krátkometrážne hrané filmy, ktoré sa zúčastnili mnohých svetových festivalov a získali viacero domácich i medzinárodných cien.
Matheus Farias (1990, Olinda, Brazília) je mladý režisé so zázemím v rozhlase a televízii. Farias zrežíroval tiež dokumentárny film Moje telo, moje pravidlá (2013).
Enock Carvalho (1982, Recife, Brazília) je mladý režiséri so zázemím v žurnalistike. S kinematografiou má však bohaté skúsenosti.
Dejan Mrkic je oceňovaný filmár. Za svoju krátkometrážnu snímku Ticho získal Cenu poroty na 40. ročníku Filmového festivalu v Montréale.
Yoichi Tanaka (1984, Chiba, Japonsko) vyštudovala Musashino umeleckú akadémiu v Tokiu. Jej absolventský krátkometrážny film Sokkenai CJ (2007) získal Grand Prix na jedenástom ročníku Festivalu krátkometrážnych filmov Mito.
Ruský filmár Cyril Zima doposiaľ napísal, režíroval, zostrihal a produkoval tri krátke filmy: Suka (2014), Oceán (2015) a Horúca sada (2016). Jeho debut Suka sa stretol s relatívne veľkým úspechom na filmových festivaloch v Spojených štátoch ako aj v Ázii. Často spolupracuje so svojou manželkou Mariou Rogockou, ktorá sa podieľa na písaní a produkovaní jeho filmov
Maliar a filmár Wilhelm Sasnal (1972, Tarnów, Poľsko) študoval architektúru na Technickej univerzite Tadeusza Kościuszka a maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Krakove, kde v súčasnosti žije aj pracuje.
Režisérka, strihačka a scenáristka Anka Sasnal (1973, Busko–Zdrój, Poľsko) študovala poľskú literatúru na Krakovskej pedagogickej univerzite a rodové štúdiá na Jagelovskej univerzite v tom istom meste. V súčasnosti v poľskom Krakove žije aj pracuje.
Po ukončení štúdií na New York University začal Tom Ford (1961, Austin, TX, USA) študovať dejiny umenia a architektúru na Parsons School of Design. Preslávil sa ako módny návrhár. Jeho kolekcie a provokatívne reklamné kampane oživili značku Yves Saint Laurent a z Gucci urobili jeden z najväčších a najziskovejších módnych domov na svete. V roku 2004 opustil Ford značku Gucci a založil vlastnú filmovú produkčnú spoločnosť Fade to Black a o rok neskôr uviedol na trh aj módnu značku nesúcu jeho meno. Za stvárnenie hlavnej úlohy v jeho debute Single Man (A Single Man, 2009) získal Colin Firth cenu za herecký výkon na MFF v Benátkach, cenu BAFTA a nomináciu na Oscara.
Alma Har’el (1976, Tel Aviv, Izrael) je filmovou režisérkou a režisérkou hudobných videoklipov, ktorá sa preslávila najmä vďaka dokumentárnemu filmu Bombay Beach. Snímka, ktorá získala najvyššiu cenu na filmovom festivale Tribeca 2011, sa zapísala do učebných osnov viacerých univerzít, vrátane Senzoricko–etnografického laboratória a Centra filmových štúdií na Harvardovej univerzite, ako dielo definujúce svoj žáner. Har’el je známa najmä vďaka svojej schopnosti esteticky stierať hranicu medzi dokumentom a fikciou, obohacovať svoje diela tanečnými choreografiami a zvoliť pre svoje snímky hudbu, ktorá im dodá surreálny, snový a poetický nádych meditácie o živote.
Werner Herzog (1942, Mníchov, Nemecko) je autorom, producentom a režisérom približne sedemdesiatich filmov, v časti ktorých aj účinkoval. Vydal tiež viacero prozaických diel, zinscenoval asi tucet opier a založil vlastný vzdelávací seminár Filmová škola pre darebákov (the Rogue Film School). Z rozsiahleho zoznamu jeho legendami opradených filmov nám dovoľte menovať aspoň zopár: Aguirre, hnev Boží (1972), Upír Nosferatu (1979), Fitzcarraldo (1982) alebo Grizzly Man (2005).
Po štúdiu politológie v Paríži sa Charles Redon (1984) zapísal na štúdium filmu na francúzskej národnej filmovej škole La Fémis. Hoci študoval filmovú produkciu, zároveň napísal a režíroval krátky film, ktorý sa dostal do televízneho vysielania a bol vybratý na rôzne festivaly; tento úspech ho presvedčil, aby pokračoval v kariére režiséra. Začal dvomi krátkymi filmami, Na bankete vlkov (Au banquet des loups, 2006) a Dni hnevu (Jours de colère, 2010). V Kalifornii je jeho prvý dlhometrážny počin.
Kirsten Johnson (1965, Seattle, Washington, USA) študovala výtvarné umenie a literatúru na Brownovej Univerzite a odbor kamery na parížskej filmovej škole La Fémis. Od skončenia štúdia na La Fémis sa ako kameramanka podieľala na viacerých uznávaných a oceňovaných dokumentárnych filmoch, akými sú napríklad Fahrenheit 9/11 (2004), Prísaha (The Oath, 2010), Neviditeľná vojna (The Invisible War, 2012) či Oscarom ocenenej snímke Citizenfour: Občan Snowden (Citizenfour 2014).
Nate Parker (1979, Norfolk, VA, USA) je americký herec, režisér a producent. Živil sa ako zápasník, až kým si ho nevšimli kastingoví agenti a neponúkli mu prvé herecké príležitosti. V jeho filmografii figurujú tituly ako The Great Debaters (2007), Tajný život včiel (The Secret Life of Bees, 2008), Smrteľné lži (Arbitrage, 2012), Beyond the Lights (2014), Non–Stop (2014), Felon alebo Pride. Zrodenie národa je jeho režisérskym debutom.
Vatche Boulghourjian (1975, Kuvajt) je libanonský filmár. Titul magistra vý- tvarných umení získal na Univerzite v New Yorku (NYU), kde vyštudoval filmový odbor. Pred štúdiom na NYU nakrúcal pre rôzne televízne stanice dokumenty z prostredia Blízkeho východu. Okrem nich sa Boulghourjian venoval aj tvorbe nezávislých krátkometrážnych, experimentálnych a dokumentárnych filmov. Jeho absolventský film Piata kolóna získal v roku 2010 tretiu cenu v sekcii Cinéfondation na MFF v Cannes. Tohto roku sa počas Týždňa kritiky na MFF v Cannes dočkal premiéry jeho prvý dlhometrážny hraný film Tramontane.
Asaph Polonsky (1983, Washington, D.C., USA) vyrástol v Izraeli, kde zrežíroval, napísal a nezávisle vyprodukoval dva krátkometrážne filmy: Zips (2008) a O desiatej v posteli (2010). Od roku 2010 študoval na Konzervatóriu Amerického filmového inštitútu odbor réžie, ktorý v roku 2013 ukončil absolventským filmom Samn Ang, nominantom na Študentského Oscara, ktorý mal premiéru na MFF v New Yorku a získal viacero ocenení na svetových filmových festivaloch. Týždeň a jeden deň je jeho prvým dlhometrážnym filmom.
Slávek Horák (1975, Gottwaldov, dnes Zlín, Československo) vyštudoval Filmovú školu v Zlíne. Neskôr bol prijatý na Katedru hranej réžie a scenáristiky FAMU, ktorú však pre pracovné vyťaženie nedokončil. Ako druhý asistent réžie pracoval s Janom
Svěrákom na filme Kolja (1996), ocenenom Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. Neskôr sa stal vyhľadávaným režisérom reklamných spotov. Za sedemnásť rokov ich nakrútil viac než 120, vrátane mnohých celosvetových kampaní. Na základe
rozprávania svojej matky napísal scenár k filmu Domácí péče, ktorý zároveň aj režíroval ako svoj hraný filmový debut.
Autorka divadelných hier, scenáristka a režisérka Leslye Headland (1981, Westport, Connecticut, USA) získala bakalársky diplom z múzických umení na Umeleckej škole Tisch Univerzity New York v roku 2002. Po ukončení školy štyri roky pracovala ako asistentka známeho filmového producenta Harveyho Weinsteina. Ako divadelná autorka sa stala známou najmä vďaka cyklu Sedem smrteľných hriechov, súčasťou ktorého bola aj hra Nezadaná žena, použitá ako diel o nestriedmosti. V roku 2012 podľa tejto hry nakrútila film, ktorý mal premiéru na filmovom festivale Sundance. Milenci tých druhých je jej druhým režisérskym počinom.
(1976, Teherán, Irán) vyštudoval divadelnú réžiu na Teheránskej
univerzite. Svoju kariéru začínal ako divadelný herec, pričom na javisku debutoval
ako 15-ročný. v roku 1996 začal pracovať pre iránsku štátnu televíziu ako strihač
a neskôr ako režisér. Odvtedy má na konte dve série šou s domácimi videami
a viac ako 30 dokumentárnych filmov. Režíroval a hral v mnohých televíznych
seriáloch a inscenáciách. Jeho hraný režijný debut, Streda, 9. máj, bol ocenený na
niekoľkých festivaloch.
Kristina Grozeva (1976, Sofia, Bulharsko) aj Petar Valchanov (1980, Plovdiv,
Bulharsko) vyštudovali na Národnej akadémii divadelného a filmového umenia
v Sofii. Po tom, čo každý z nich sólovo uspel s niekoľkými krátkymi filmami na filmových
festivaloch v Clermont-Ferrand, Pusane či Bruseli, stal sa z nich zohratý
filmársky tandem, hoci Petar si privyrába aj bokom režírovaním pre televíziu.
Spolu napríklad nakrútili Skok (2012), ktorý bol v roku 2013 nominovaný na cenu
pre najlepší krátky film na Európskych filmových cenách. Lekcia (2015) je ich prvý
celovečerný film.
Radu Muntean (1971, Bukurešť, Rumunsko) v roku 1994 ukončil štúdium na Akadémii
divadla a filmu v Bukurešti. Od roku 1996 režíroval viac ako 400 reklám
a získal za ne vyše 40 národných i medzinárodných ocenení na rôznych festivaloch.
Jeho celovečerný debut Zúrivosť (Furia, 2003) získal v roku 2003 cenu pre
Najlepší debutový film na Transylvánskom filmovom festivale. Jeho druhý hraný
film Papier bude modrý (Hîrtia va fi albastrã, 2006) ako aj Boogie (2008) sú typickí
predstavitelia rumunskej novej vlny. O poschodie nižšie (2015) premietli v rámci
sekcie „Un Certain Regard“ na tohoročnom MFF v Cannes.
(Buenos Aires, Argentína) má bakalársky diplom z Univerzity v Buenos
Aires, kde študovala audiovizuálny dizajn. Momentálne pracuje na dvoch hraných
filmoch.
Oliver Hermanus (1983, Kapské Mesto, Južná Afrika) je oceňovaný režisér, scenárista a fotograf. Svoj magisterský diplom získal na Londýnskej filmovej škole. Doposiaľ napísal a režíroval tri hrané filmy. Jeho debut Shirley Adams (2009) mal premiéru v súťaži na 62. MFF v Locarne; jeho druhý film, Krása (Skoonheid, 2011) v súťaži „Un Certain Regard“ na 64. MFF v Cannes; a jeho najnovší film Nekonečná rieka (2015) v súťaži na 72. MFF v Benátkach, kde sa stal historicky prvým juhoafrickým filmom vybraným do festivalovej súťaže.
Charlie Kaufman (1958, New York City, USA) bol trikrát nominovaný na Oscara
za scenáre k filmom V koži Johna Malkovicha (1999), Adaptácia (2002) či Večný
svit nepoškvrnenej mysle (2004), pričom tú poslednú premenil na vytúženú sošku.
Napísal aj scenáre k snímkam Ľudská povaha (2001) a Spovede nebezpečnej mysle
(2002). K jeho režijným počinom patria filmy Synekdocha, New York (2008) a Anomalisa
(2015).
Danny Boyle (1956, Manchester, Veľká Británia) od roku 1982 pracoval v BBC ako producent a neskôr ako režisér. Jeho filmovým debutom bol Plytký hrob (1994). Celosvetový úspech získal čiernou komédiou Trainspotting (1996), po ktorej sa ohlásil Hollywood – výsledkom bol Extra život (1997) a Pláž (2000). Po návrate domov nakrútil sci-fi triler O 28 dní (2002), sci-fi komédia Milióny (2004), dobrodružný sci-fi triler Sunshine (2007), všestranne úspešný hit Milionár z chatrče (2008 – osem
Oscarov vrátane najlepšej réžie), dobrodružná dráma 127 hodín (2010) a mysteriózna krimi Tranz (2013). V roku 2011 zinscenoval Frankensteina v National Theatre.
Nadežda, mladá učiteľka školy v malom bulharskom mestečku, hľadá vo
svojej triede zlodeja, aby mu dala príučku o tom, čo je správne a čo nie. Avšak
dokáže ona sama nájsť to správne východisko, keď sa dostane do zničujúcich
dlhov účtovaných úžerníkmi?
Civilne nakrútená dráma s prvkami trileru rozpráva príbeh bulharskej
učiteľky, ktorá sa ocitne v zúfalej ekonomickej situácii. V snahe vymaniť
sa z dlhov a zachrániť svoju rodinu je schopná svojím konaním zájsť až
do extrému. Snímka veľmi otvorene rieši morálne dilemy a poukazuje na to,
ako môžu ekonomické problémy zničiť ľudskú dôstojnosť a existenciu. Vo
filme vyniká herecký výkon Margity Goševovej a jej prirodzené stvárnenie
zúfalej ženy, ktorá je schopná všetkého.
(1984, New York, USA) strávil detstvo pendlovaním medzi Rímom a New Yorkom. Študoval na Wesleyan University a v roku 2012 absolvoval Sundance Screenwriters & Directors Lab. Jeho krátky film a Chjàna (2011) bol ocenený na MFF v Benátkach a jeho ďalší krátky film Ciambra (2014) získal Cenu Discovery na Týždni kritiky v Cannes. Po dlhometrážnom debute Mediterranea (2015), zaradenom do Týždňa kritiky v Cannes a uvedenom aj na MFF Bratislava 2015, rozvinul príbeh chlapca Pia z rovnomenného krátkeho filmu. Dlhometrážna verzia bola uvedená v Cannes v sekcii Quinzaine des Réalisateurs.
Po tom, čo získala magisterský diplom z histórie v Johannesburgu, rozhodla sa
Deniz Gamze Ergüven (1978, Ankara, Turecko) ísť študovať filmárčinu na La
Fémis. Jej absolventský film Kvapka vody (Bir damla su, 2006) bol vybratý na mnohé
festivaly (Cinéfondation; ocenenie na MFF v Locarne). Deniz napísala scenár
k svojmu prvému celovečernému filmu Mustang (2015) spoločne s Alice Winocour.
Snímka bola premietaná počas “Quinzaine des Réalisateurs” na tohoročnom MFF
v Cannes, kde získala cenu Label Europa Cinemas.
Oliver Hirschbiegel (1957, Hamburg, Nemecko) vyštudoval maľbu a grafický
dizajn na Vysokej škole výtvarného umenia v Hamburgu, kde navštevoval
ateliér Rüdigera Neumanna venovaný experimentálnemu filmu. Po tom, čo vyše
desaťročie strávil režírovaním pre televíziu, debutoval ako filmový režisér filmom
Experiment (Das Experiment, 2001), ktorý získal štyri Nemecké filmové ceny. Jeho
Pád Tretej ríše (Der Untergang, 2004) bol nominovaný na Oscara pre Najlepší cudzojazyčný
film. Po niekoľkých produkciách v Spojených štátoch je 13 minút jeho
prvým hraným filmom v nemčine po deviatich rokoch.
Radu Muntean (1971, Bukurešť, Rumunsko) v roku 1994 ukončil štúdium na Akadémii
divadla a filmu v Bukurešti. Od roku 1996 režíroval viac ako 400 reklám
a získal za ne vyše 40 národných i medzinárodných ocenení na rôznych festivaloch.
Jeho celovečerný debut Zúrivosť (Furia, 2003) získal v roku 2003 cenu pre
Najlepší debutový film na Transylvánskom filmovom festivale. Jeho druhý hraný
film Papier bude modrý (Hîrtia va fi albastrã, 2006) ako aj Boogie (2008) sú typickí
predstavitelia rumunskej novej vlny. O poschodie nižšie (2015) premietli v rámci
sekcie „Un Certain Regard“ na tohoročnom MFF v Cannes.
Vladimir Tomić (1980, Sarajevo, Bosna a Hercegovina) vyštudoval Kráľovskú
dánsku akadémiu múzických umení v roku 2009. Žije a pracuje v Kodani. Jeho
filmy sa snažia kráčať po tenkej línii medzi moderným umením a experimentálnym
dokumentárnym filmom. Univerzálne a ľudské napätie spôsobené neustále
sa meniacou štruktúrou spoločnosti sa často stáva predmetom jeho práce. Flotel
Europa je jeho prvým dlhometrážnym filmom.
Rúnar Rúnarsson (1977, Reykjavík, Island) uviedol svoj celovečerný debut Sopka
(Eldfjall, 2011) počas “Quinzaine des Réalisateurs” na MFF v Cannes v roku 2012.
Snímku nominovali na Zlatú kameru a ihneď sa stala miláčikom festivalov, získajúc
spolu 17 ocenení. Rúnarsson patrí k najoceňovanejším režisérom krátkych
filmov; za svoju Križovatkovú trilógiu zozbieral okolo 100 medzinárodných cien.
V roku 2006 bol nominovaný na Oscara za svoj film Posledná farma (Sidste gård,
2004); o dva roky neskôr získal nominácie na Zlatú palmu v Cannes aj na Európsku
filmovú cenu za film 2 vtáky (Småfugle, 2008).
Karl Markovics (1963, Viedeň, Rakúsko) sa stal širokému publiku známy ako
detektív Stockinger z televízneho seriálu Komisár Rex. Čoskoro nasledovali
početné televízne a filmové úlohy, spolu s divadelnými, opernými a muzikálovými
angažmánmi. Markovics stvárnil hlavnú postavu vo filme Diablova dielňa (Die
Fälscher, 2007), ktorý prekvapivo uchmatol Oscara za Najlepší cudzojazyčný film,
a nedávno sa objavil v Grandhoteli Budapešť (2014). V roku 2011 napísal a režíroval
svoj hraný debut Dýchať (Atmen), ktorý uviedol aj MFF Bratislava. Supersvet (2015)
je jeho druhým celovečerným filmom.
Darijan Pejovski (1983, Skopje, Macedónsko) vyštudoval na Katedre filmovej
a televíznej réžie Fakulty dramatických umení v Skopje. Predtým, než sa podieľal
na scenári k celovečernému hranému filmu v réžii Vladimira Blazevskeho Punk nie
je mŕtvy (Pankot ne e mrtov, 2011), stihol nakrútiť niekoľko krátkych a dokumentárnych
filmov. Tri dni v septembri (2015) je jeho režijným hraným debutom.
Jean-Gabriel Périot (1974, Bellac, Francúzsko) nakrútil takmer dva tucty
krátkych filmov na video ako aj na film. Postupom času si vytvoril vlastný štýl
montážneho spracovania archívnych materiálov. Žánrovo siahajúc od dokumentárneho
k animovanému až experimentálnemu filmu, väčšina jeho snímok rozoberá
násilie a dejiny. Jeho najnovšie diela, napríklad Naše dni, absolútne, musia
byť osvietené, Diabol, Deň porazil noc a Optimizmus, boli premietané na mnohých
festivaloch po celom svete a získali nejedno ocenenie. Nemecká mládež je jeho
prvým dlhometrážnym filmom.
Petr Zelenka (1967, Praha, Československo) po absolvovaní FAMU pôsobil ako
dramaturg vo filmovom štúdiu Barrandov. V roku 1998 získal jeho film Knoflíkáři
cenu Tiger Award na MFF v Rotterdame a štyroch Českých levov. V roku 2000 napísal
scenár k filmu Samotáři, ktorý sa stal najúspešnejším filmom roka. Film Rok
ďábla získal Krištáľový glóbus na MFF Karlovy Vary 2002 a šiestich Českých levov.
Nasledovali Príbehy obyčajného šialenstva (2005) a Karamazovi (2008), za ktorých
získal Českých levov za najlepší film a najlepšiu réžiu.
Dalibor Matanić (1975, Záhreb, Chorvátsko) získal diplom z filmovej a televíznej
réžie na Akadémii dramatických umení v Záhrebe. Svoj prvý a úspešný hraný film
Pokladníčka chce ísť k moru (Blagajnica hoće ići na more) dokončil v roku 2000.
O dva roky neskôr jeho druhý film Milé mŕtve dievčatá (Fine mrtve djevojke) získal
Grand Prix ako aj Cenu divákov a Cenu kritiky na Národnom filmovom festivale
v Pule. Jeho najväčším úspechom je však krátky film Večierok (Tulum, 2009), ktorý
mal premiéru počas Týždňa kritiky na MFF v Cannes a neskôr získal 18 ocenení
na rôznych festivaloch.
Aura Satz (1974, Španielsko) predvádzala, vystavovala a premietala svoje diela okrem
iného v galériách Tate Modern, Tate Britain, Hayward Gallery, ICA, Wellcome Collection,
BFI Southbank, ako aj na filmových festivaloch v Oberhausene, Rotterdame a v New
Yorku. Prednáša na Kráľovskej akadémii umení v Londýne.
Po štúdiu dejín umenia sa Max Philipp Schmid (1972, Bazilej, Švajčiarsko) prednášal
vizuálne umenia na Univerzite umenia a dizajnu v Bazileji. V roku 1990 ho zlákal film
a začal sa venovať tvorbe experimentálnych, krátkych, hudobných a animovaných
filmov a videí. S jeho prácami a inštaláciami sa možno stretnúť po celom svete.
David Pantaleón (1978, Valleseco, Gran Canaria) vyštudoval herectvo na Escuela de
Actores de Canarias. V roku 2006 presedlal na režisérsku stoličku a odvtedy zozbieral
vyše tridsať ocenení na národných i medzinárodných festivaloch.
Režisér a vizuálny umelec na voľnej nohe Andrej Kolenčík (1984, Bratislava, Slovensko)
vyštudoval bratislavskú VŠMU. V súčasnosti sa venuje výrobe hraných a animovaných
filmov, videoklipov a reklám. Jeho debutový dokumentárny krátky film Hviezda
premietli na viac ako 40 medzinárodných festivaloch a získal šesť ocenení.
V roku 2005 Einar Baldvin (1985, Reykjavík, Island) začal študovať v Programe experimentálnej
animácie na Kalifornskom inštitúte umení, kde vytvoril dva animované
filmy, Mesiac do krvi a Katatonik. Po zisku bakalárskeho diplomu v roku 2009 sa vrátil
domov, kde pracuje ako nezávislý filmár na voľnej nohe.
Matthew Rankin (Winnipeg, Kanada) vyštudoval dejiny Québecu na Univerzite McGill
a na Université Laval. Matthew, ktorého filmy premietli aj na festivale Sundance, bol
v roku 2013 rezidenčným umelcom MacDowell Colony v Peterborough v štáte New
Hampshire a o rok neskôr jeho súbor krátkych filmov získal Národnú cenu mediálnych
umení.
Helena Grama Ungaretti získala svoj bakalársky diplom z audiovizuálnych umení
na Univerzite São Paulo.
Miguel Antunes Ramos (São Paulo) vyštudoval audiovizuálne umenia na ECA-USP.
Absolvoval krátkym filmom Jeden, dva, tri, sopka.
Alexandre Wahrhaftig (São Paulo) vyštudoval audiovizuálne umenia na Escola de Comunicações
e Artes Univerzity São Paulo (ECA-USP). Jeho doménou je strih a kamera.
Akram Zaatari (1966, Saida, Libanon) má na svojom konte vyše 40 videí, tucet kníh
a nespočetné inštalácie fotografického materiálu zobrazujúceho širokú škálu prepojených
tém súvisiacich s vykopávkami, politickým odporom, životmi bývalých militantov,
intimitami medzi mužmi a kolobehom obrazov v časoch vojny.
Filmár David Raboy pochádza zo severnej Virgínie ale žije v Brooklyne. Jeho predchádzajúca
snímka Obor (2012), bola súčasťou oficiálneho výberu na mnohých filmových
festivaloch vrátane Locarna, Clermont-Ferrandu a Jeonju.
Filmy Ygora Gamu (1988, Recife, Brazília), skúmajúce vplyv občianskych nepokojov
na rozvoj miest, boli premietané na mnohých medzinárodných festivaloch.
Pengfei (1982, Peking, Čína) sa narodil do domácnosti hercov Pekinskej opery.
Pod vplyvom rodiny sa v ňom vyvinula silná vášeň pre umenie a rozhodol sa odísť
do Paríža, aby tu študoval film. Domov sa vrátil po siedmich rokoch vystavenia európskej
kultúre, ktorá ovplyvnila jeho osobnosť a zmenila jeho náhľady na život.
Pred svojím celovečerným debutom, ktorým je Vôňa podzemia, režíroval tri krátke
filmy a pracoval ako asistent Tsai Ming Lianga.
Režisér a scenárista César Augusto Acevedo (1987, Kolumbia) vyštudoval na Škole
sociálnej komunikácie Univerzity del Valle v kolumbijskom Calí. Scenár pre
Pôdu a tieň bol jeho dizertačnou prácou a neskôr sa z neho stal jeho prvý hraný
film. Vďaka podpore z Karolínskej nadácie, grantu Ibero-americké filmové projekty
spoločnosti Ibermedia a rôznych ďalších fondov mal premiéru počas Týždňa
kritiky na tohoročnom MFF v Cannes, odkiaľ si odviezol ocenenie Zlatá kamera
pre najlepší debutový film.
Thomas McCarthy (1966, New Jersey, USA) vyštudoval herectvo na Škole drámy
v Yale a dodnes zozbieral rozsiahly zoznam postáv na javisku i na striebornom
plátne. Prednosta stanice (2003) bol jeho režijným debutom a vyniesol mu Cenu
divákov na festivale Sundance i Cenu BAFTA za Najlepší pôvodný scenár. V roku
2009 získal Cenu pre najlepšieho režiséra na Independent Spirit Awards za svoj
druhý film, Nepozvaný hosť (2007). Jeho tretí film, Win Win (2011), dostal na festivale
Sundance Cenu Humanitas. Jeho Obuvník (2014) mal premiéru na MFF
v Toronte. Napokon, jeho Sledovačka si odniesla ceny Brian a Strieborná myš
z tohoročného MFF v Benátkach.
Po skončení štúdia na filmovej škole CUEC v Ciudad de México, Betzabé García
(Mexiko, 1990) režírovala niekoľko ocenených krátkych filmov ako napríklad
Venecia, Sinaloa (2011 – Oficiálny výber FICG, FICM) či Porcelana (2013 – Najlepší
krátky film na MFF v Guanajuato). V roku 2014 bola nominovaná na štipendium
Rolex Mentor & Protégés Arts Initiative. Králi mesta duchov je jej prvou celovečernou
snímkou.
(1980, Bejrút, Libanon) vyrástla v Káhire, no neskôr sa presťahovala
do Paríža. Študovala filozofiu, lingvistiku, jazyky, literatúru, arabskú
civilizáciu a napokon dokumentaristiku vo francúzskom Lussas. Po získaní
diplomu z arabských štúdií v súčasnosti vyučuje v Lyone, prekladá literárne
texty a zúčastňuje sa na rozhlasových programoch, zatiaľ čo pracuje na rôznych
filmových projektoch týkajúcich sa Egypta. Ja som ľud je jej prvým dlhometrážnym
dokumentom.
Ručika Oberoi vyštudovala anglickú literatúru na Univerzite v Dillí a neskôr absolvovala Indický filmový a televízny inštitút v Pune. Mesto ostrovov je jej prvým hraným filmom. So scenárom k filmu sa zúčastnila na Scenáristickej dielni NFDC, ktorá sa konala počas MFF v Benátkach v roku 2012, a takisto ho predstavila na Filmovom bazáre v indickej Goe. Na tohoročnom benátskom festivale získal film Cenu FEDEORA.
Pred svojím dlhometrážnym debutom Anomalisa (2015) sa Duke Johnson (1979, St. Louis, Missouri, USA) venoval najmä televízii, pre ktorú režíroval epizódy seriálov Moral Orel (2008), Community (2010) a Mary Shelley’s Frankenhole (2010-2012).
Dušan Trančík (1946, Bratislava) nakrútil svoje prvé, značne nekonvenčné krátkometrážne filmy koncom 60. rokov. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského hraného filmu 70. a 80. rokov; zaujímali ho najmä morálne otázky súčasného človeka či hľadanie zmyslu existencie.
Ešte skôr, než Dušan Hanák (1938, Bratislava) vytvoril niekoľko celovečerných hraných (322, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ) i dokumentárnych (Obrazy starého sveta, Papierové hlavy) filmov, nakrútil viac ako tucet krátkometrážnych filmov; viaceré z nich majú blízko experimentovaniu.
Milan Černák (1932, Bratislava) pôsobil ako režisér a dramaturg v Spravodajskom filme a výrazne sa podieľal na jeho transformácii v 60. rokoch. Špecializoval sa predovšetkým na filmy so športovou tematikou. V roku 1990 sa stal riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby Bratislava.
Karol Skřipský (1908, Brno, Rakúsko-Uhorsko, dnes Česko – 1993, Urdforf, Švajčiarsko), ktorý od 30. rokov pôsobil na Slovensku, sa venoval etnografickému a prírodopisnému dokumentu. Medzi jeho najvýznamnejšie filmy patria Pieseň farieb a tvarov, Obyčajné drevo, Žiarske rekviem alebo Štyri dni Ľudovíta Čonku.
Vlado Kubenko (1924, Veľká – 1993, Bratislava) patrí medzi najdôležitejšie osobnosti slovenskej dokumentaristiky, no ako pomocný režisér sa podieľal aj na filmoch Vlčie diery (1948) či Katka (1949). Nakrútil vyše sto dokumentárnych a spravodajských filmov so širokým záberom; je taktiež spoluautorom filmov Čas, ktorý žijeme (1968) a Tryzna (1969).
Gust Van den Berghe (1985, Borgerhout, Belgicko) je všestranný umelec, ktorý vyrastal v divadelnom a tanečnom svete. Označenie „nekonformný individualista“ na neho platí ako na málokoho v súčasnej kinematografii. Jeho absolventský film z bruselskej RITS, Ježiško z Flámska (En waar de sterre bleef stille staan) mal v roku 2010 premiéru na Quinzaine des Réalisateurs na MFF v Cannes, podobne ako jeho nasledujúci film, Modrý vták (Blue Bird) o rok neskôr. Lucifer (2014) je jeho tretí film.
Pedro Costa (1959, Lisabon, Portugalsko) je samorast, ktorý nakrúca mimo systému. Po štúdiu histórie a filmového strihu debutoval v roku 1989 filmom Krv (O Sangue). Po ňom prišla dezilúzia z filmového sveta a preto sa vo svojom ďalšom filme, Dom z lávy (Casa de lava), snažil všemožne oslobodiť od konvencií – nakrúcal „náhodne“, bez scenára a hercov. Nasledovala trilógia v podobnom duchu, inšpirovaná lisabonskou chudobnou štvrťou Fontainhas a pozostávajúca z filmov Kosti (Ossos), Vo Vandinej izbe (No Quarto da Vanda) a Mladosť vpred (Juventude Em Marcha). Kôň Dinheiro je voľným pokračovaním posledného menovaného filmu.
William Wyler (1902, Mülhausen, Nemecko, dnes Mulhouse, Francúzsko – 1981, Los Angeles, USA) je jedným z najprominentnejších režisérov klasického Hollywoodu. Získal troch režisérskych Oscarov za filmy Pani Miniverová, Najlepšie roky nášho života a Ben-Hur; viac ich má na konte iba legendárny John Ford. No Wylerových celkovo 12 oscarových nominácií za réžiu je dodnes neprekonaných; ďalšie sa mu ušli za filmy Dodsworth, Búrlivé výšiny, List, Malé líšky, Dedička, Detektívny príbeh, Prázdniny v Ríme, Priateľské prehováranie a Zberateľ.
Konstantina Kotzamani (1983, Komotini, Grécko) vyštudovala farmáciu a neskôr film na Aristotelovej univerzite v Solúne. Ako režisérka sa zúčastnila na táboroch talentov na MFF v Berlíne a v Sarajeve. Jej krátke filmy boli súčasťou oficiálneho výberu na viacerých medzinárodných festivaloch, kde získali mnohé ocenenia.
Dimitris Nakos (1982, Atény, Grécko) získal doktorát z filmu a filozofie na Národnej univerzity v Aténach a na Panteiónskej univerzity tamže. Žije a pracuje v Aténach ako režisér a scenárista. Zároveň prednáša filmárčinu na Panteiónskej univerzite.
Jacqueline Lentzou (1989, Atény, Grécko) získala bakalársky diplom za štúdium filmu a televízie na Kráľovskom kolégiu Holloway v Londýne. Nedávno dokončila magisterské štúdium filmárčiny na Londýnskej filmovej škole. Po dvoch krátkych filmoch, A dieťa? a Vhľady, napísala a režírovala svoj absolventský film, Smutná trinástka.
Po ukončení štúdia architektúry na Národnej technickej univerzite v Aténach šiel Aristotelis Maragkos (1985, Atény, Grécko) študovať filmárčinu na Londýnsku filmovú školu. Doposiaľ napísal a režíroval niekoľko krátkych filmov. V roku 2013 sa zúčastnil na Talent Campusu na Berlinale. Aristotelis pracuje najmä ako režisér a vedúci výpravy.
Harry Lagoussis (1977) je filmár a karikaturista žijúci v Aténach. Vyštudoval filmárčinu na Londýnskej filmovej škole. Jeho filmy a videá boli premietané po celom svete a jeho komiksy a umelecké diela boli vystavované v Grécku i v zahraničí. Bol spoluautorom scenára k filmu Stratos (2014) režírovaného Jannisom Ekonomidesom, ktorý súťažil na 64. ročníku Berlinale.
Nassos Vakalis (1966, Atény, Grécko) vyštudoval animáciu na Kalifornskom inštitúte umení v USA. Pracoval ako animátor, vedúci animácie a obrázkový scenárista pre mnohé štúdiá animovaných filmov vrátane DreamWorks. Bol vrchným predprodukčným a obrázkovým scenáristom obľúbeného seriálu športového kanála ESPN, „Mimo mikrák“, za ktorý získal ocenenie Emmy.
Georgis Grigorakis (1983, Atény, Grécko) získal magisterský diplom za štúdium réžie hraných filmov na Národnej filmovej a televíznej škole v roku 2012. Jeho druhý krátky film, A ja za seba, v roku 2009 ocenila Grécka filmová akadémia Cenou pre najlepší krátky film. Jeho najnovší hraný krátky film, 45 stupňov, premietli na MFF v Clermont-Ferrand v roku 2013.
Okrem početných tanečných klipov v spolupráci so známymi gréckymi choreografmi režíroval Jorgos Lanthimos (1973, Atény, Grécko) televízne reklamy, videoklipy, krátke filmy a divadelné hry. Jeho prvý samostatný celovečerný hraný film Kinetta sa na MFF v Toronte a v Berlíne stretol s priaznivým kritickým ohlasom. Jeho druhý film, Psí zub, získal cenu “Un Certain Regard” na MFF v Cannes v roku 2009. Jeho tretí film, Alpy, získal cenu “Osella” za najlepší scenár na MFF v Benátkach v roku 2011 a cenu za najlepší film na MFF v Sydney o rok neskôr. Homár je jeho prvý film nakrútený v anglickom jazyku.
Alexis Alexiou (1976, Atény, Grécko) získal diplom z fyziky na Aténskej univerzite, no neskôr ho zlákalo štúdium filmu. V roku 1998 založil Tugo Tugo Productions, nezávislú produkčnú spoločnosť. Napísal a režíroval pre ňu štyri krátke filmy, až kým v roku 2008 nenakrútil svoj dlhometrážny debut, Príbeh 52 (Istoria 52), ktorý bol uvedený na vyše 30 medzinárodných filmových festivaloch vrátane Tiger Awards Competition na MFF v Rotterdame či festivalov v Toronte a Sitges, kde získal Cenu za najlepší scenár. Streda 4:45 je jeho druhým celovečerným filmom.
Davis Guggenheim (1963, St. Louis, Missouri, USA) je kritikmi uznávaný režisér a producent angažovaných dokumentárnych filmov, napr. Čakanie na ‘Supermana’, Možno to bude nahlas, a predovšetkým Nepohodlná pravda v hlavnej úlohe s bývalým viceprezidentom USA Alom Goreom, ktorý v roku 2007 získal Oscara za Najlepší dokument. V roku 2008 produkoval a režíroval Matkin sľub, životopisný film o prezidentovi Barackovi Obamovi; o štyri roky neskôr nakrútil ďalší film, Cesta, ktorú sme prešli, k Obamovej kampani za znovuzvolenie. Momentálne pracuje na dokumente pre stanicu HBO so skupinou U2 v hlavnej úlohe.
Meryam Joobeur je režisérka a producentka tuniského pôvodu, ktorá žije v Montreale. Získala bakalársky diplom z filmovej produkcie na Concordia University.