_ Medzinárodný filmový festival Bratislava

(1942, Nitra, Československo) je slovenský filmový režisér, animátor
a pedagóg. Jeho filmy boli ocenené na domácich i zahraničných festivaloch.
Režíroval napríklad animované filmy Múdre prasiatko (1982), Figúrky a Figuríny,
Nočná rozprávka (oba 1983), Ki-ki-ri-kí (1985) a seriály Rozprávky z hliny (1977-80),
Najmenší hrdinovia (1984-90), Bratislavské rozprávky (1991-93).

(1979, Mexiko, Mexiko) patrí medzi popredných mexických autorov.
Jeho filmy sa pravidelne predstavujú na festivale v Cannes. Lucia, a čo potom
(Después de Lucía/After Lucia, 2012) tam získal Cenu Un certain regard, Chronic
(2015) cenu za najlepší scenár a Abriline dcéry Cenu poroty súťaže Un certain
regard. Franco je taktiež producentom filmov 600 míľ (600 Millas) režiséra Gabriela
Ripsteina (najlepší debut na Berlinale 2015), či Z ďaleka (Desde allá) režiséra
Lorenza Vigasa (Zlatý lev v Benátkach 2015).

(1984, Karlsruhe, Nemecko) je mediálny umelec a animátor na voľnej
nohe, ktorý v súčasnosti pôsobí v Kolíne nad Rýnom. Študoval filozofiu v Berlíne a mediálne
umenie na Akadémii mediálnych umení v Kolíne nad Rýnom.

Teemu Nikki (1975, Fínsko) od roku 1995 napísal a zrežíroval 16 krátkych filmov, vrátane jedného dokumentu. V roku 2012 nakrútil svoj prvý dlhometrážny film
3 x Simo. O tri roky neskôr natočil ďalší dlhometrážny hraný film Lovemilla, založený na rovnomennom televíznom seriáli. V súčasnosti doťahuje posledné detaily na svojom najnovšom celovečernom filme Usmrcovač.

Mikko Kuparinen (1979, Fínsko ) získal za každý zo svojich posledných troch krátkych filmov hlavné ceny na medzinárodných filmových festivaloch. Debutoval s hranou romantickou komédiou Index lásky (2012). Jeho dlhometrážny debut v anglickom jazyku Dve noci do úsvitu mal v roku 2015 premiéru na MFF v Montreale, kde získal cenu za najlepšiu réžiu.

Miika Leskinen (1978, Fínsko) je filmový strihač a režisér, ktorý v roku 2007 absolvoval odbor strihu na Národnej filmovej a televíznej škole v Londýne. Pracoval ako strihač na filme Virunga (2014), dlhometrážnom dokumente o ľuďoch, riskujúcich vlastné životy, aby zachránili posledné horské gorily na svete. Snímka Virunga získala cenu Primetime Emmy za najlepšiu kameru, ako aj nominácie na Oscara a ocenenie BAFTA.

Jussi Hiltunen (1984, Rovaniemi, Fínsko) sa raz stal svedkom ojedinelej prestrelky vo svojom rodnom meste Rovaniemi, čo ho inšpirovalo k snímke Tichý týždeň. Okrem neho natočil vo svojom rodnom meste, kde chytil kameru do rúk prvý raz ako dvanásťročný, ďalšie dva krátke filmy – Dedičstvo a Zimné srdce.

Pekka Veikkolainen (1982, Fínsko) skončil štúdium grafického dizajnu na Univerzite umenia a dizajnu v Helsinkách. Od roku 2000 sa zameriava na animáciu a ilustrácie.

Hannes Vartiainen (1980, Fínsko) vyštudoval filmovú réžiu na Helsinskom polytechnickom inštitúte v roku 2004. Spolu s Veikkolainenom už nakrútil niekoľ ko filmov.

Martina Buchelová (1988, Rimavská Sobota, Československo) je študentkou magisterského stupňa filmovej a televíznej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Jej krátky film Zelená vlna (2014) bol vybraný do sekcie Prvé podanie na MFF Karlovy Vary 2015. Jej najnovší film Magic Moments (2016) mal svetovú premiéru na MFF v Toronte.

Eva Sekerešová (1992, Stará Kremnička) recently earned her Master’s Degree in animation filmmaking from the Academy of Performing Arts in Bratislava for her short animated film, Strawberry Days. She likes to create strongly stereotypical characters and make them deal with funny and embarrassing situations a lot of us know all too well from real life.

Michal Blaško (1989, Bratislava, Czechoslovakia) is currently pursuing his Master’s Degree in film and television directing at the Academy of Performing Arts in Bratislava. His short film Fear (Strach, 2015) premiered at the San Sebastián IFF. His latest film, Atlantis, 2003 (2017), was screened as part of the Cinéfondation section at the Cannes IFF and of the Future Frames section at the Karlovy Vary IFF.

(1967, Paríž, Francúzsko) vyštudoval filmovú vedu na Université
de Paris 1 a réžiu na La Fémis. Ako autor kontinuálne rozvíja svoj rukopis, poučený
znalosťou dejín filmu a inšpirovaný tvorbou obľúbencov ako Douglas Sirk alebo
Reiner Werner Fassbinder. Podobne ako oni, aj Ozon svoju fascináciu vnútorným
svetom žien pretavil do množstva komplexných ženských postáv s tajomstvom.
Slovenskému publiku sú dôverne známe jeho filmy 8 žien (2002), Bazén (2003),
5×2(2004), Čas, ktorý zostáva (2005), Angel (2007), Profesionálna manželka (2010),
či Len 17 (2013).

Štefan Uher (1930, Prievidza, Československo – 1993, Bratislava, Slovensko) zostáva jednou z najvýraznejších autorských postáv slovenskej kinematografie. Na pražskej FAMU absolvoval štúdium dokumentárnej tvorby a s dokumentárnym a krátkym filmom sú spojené aj jeho profesionálne začiatky, kým ho nezlákal hraný film. Jeho druhý celovečerný hraný film, Slnko v sieti (1962), je považovaný za iniciačné dielo Československej novej vlny. Štefan Uher je tiež podpísaný pod filmami Organ (1964), Panna Zázračnica (1966), Tri dcéry (1968), Keby som mal pušku (1971) alebo Pásla kone na betóne (1982).

Semih Kaplanoğlu (1963, Izmir, Turecko) je oceňovaný filmový režisér, producent a scenárista. Jeho dlhometrážny debut Ďaleko od domova (Herkes Kendi Evinde,2001) získal cenu za najlepšiu réžiu na MFF v Singapure a jeho druhá celovečerná snímka Pád anjela (Meleğin Düşüşü) mala v roku 2005 premiéru v rámci sekcie Forum na Berlinale. Po týchto tituloch sa pustil do výroby a réžie Yusufovej trilógie, pozostávajúcej z titulov Vajce (Yumurta, 2007), s premiérou v Cannes, Mlieko (Süt, 2008), s premiérou v Benátkach a Med (Bal, 2010), ktorý získal na Berlinale Zlatého medveďa. Kaplanoğlu je považovaný za jedného z najlepších
a najvplyvnejších režisérov tureckého filmu.

Denis Côté (1973, Perth-Andover, New Brunswick, Kanada) nakrútil od roku 2005 desať celovečerných filmov, hraných i dokumentárnych. Obľúbený je najmä na festivale v Locarne, kde bolo uvedených päť jeho filmov a kde taktiež získal prvé veľ ké úspechy – filmy Všetko, čo ona chce (2008) a Curling (2010) tam boli ocenené za réžiu. Ďalšie štyri jeho filmy boli uvedené na Berlinale, kde jeho film Vic a Flo videli medveďa v roku 2013 získal Cenu Alfreda Bauera ako film, ktorý „otvára nové perspektívy vo filmovom umení“. Jeho zatiaľ posledný film Tvoja koža, taká jemná mal premiéru tento rok v Locarne.

Buster Keaton (1895, Piqua, Kansas, USA – 1966, Woodland Hills, Kalifornia, USA) sa preslávil postavou Friga s kamennou tvárou v ére nemého filmu, no s nástupom zvuku jeho hviezda pohasla a opäť vyšla až v 50. rokoch. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí Frigo ako Sherlock Holmes (Sherlock Jr., 1924), či Frigo na mašine (The General, 1927).

Charles Chaplin (1889, Londýn, Spojené kráľovstvo – 1977, Corsier-sur-Vevey, Švajčiarsko) je považovaný za jedného z priekopníkov kinematografie. Preslávil sa postavou Tuláka v ére nemého filmu. Medzi jeho najznámejšie filmy patria Kid, Moderná doba, či Diktátor. v roku 1972 získal čestného Oscara za „neoceniteľný príspevok k tomu, že film sa stal umeleckou formou nášho storočia“.

Robert Greene (1976, Charlotte, Severná Karolína, USA) je režisér, strihač a filmový esejista. v jeho filmografii nájdeme tituly ako Herečka (Actress, 2014), nomi- novaná na cenu Gotham, Hraj to tak skutočne (Fake It So Real, 2012), a Kati s i (Kati with an I, 2010). Greene bol strihačom filmov Kráľovná Zeme (Queen of Earth, 2015) a Počuj, Philip (Listen Up Philip, 2014) režiséra Alexa Rossa Perryho, Priblížiť sa k slonovi (Approaching the Elephant, 2014) od Amandy Rose Wilder, i romantickej drámy Charlesa Poekela Zase Vianoce (Christmas, Again, 2014). Robert píše pre magazín Sight & Sound a je hlavným filmovým tvorcom v Murrayovom centre pre dokumentárnu žurnalistiku na Missourskej Univerzite.

Otakar Krivánek (1931, Levoča, Československo – 1997, Bratislava, Slovensko) bol slovenský režisér a scenárista. Vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. v roku 1958 začal pracovať ako režisér spravodajských a neskôr dokumentárnych filmov. Je spoluautorom dokumentu Čas, ktorý žijeme, zachytávajúceho obdobie demokratizačného procesu v Československu. v 70. rokoch sa začal venovať hranej tvorbe, najmä filmom pre deti a mládež.

Elia Kazan (1909, Konštantínopol, Osmanská ríša, dnes Istanbul, Turecko – 2003, New York, USA) patrí medzi najvýznamnejších amerických povojnových režisérov. Bol spoluzakladateľom Actors Studia, s ktorým sa spája nový typ filmového herectva, tzv. method acting. Získal Čestného Zlatého medveďa na Berlinale a Čestného Oscara, dvoch Oscarov za réžiu (Džentlemanská dohoda, V prístave), jeho filmy boli ocenené v Cannes (Na východ od raja), na Berlinale (Muž na lane), v Benátkach (Panika v uliciach, Električka zvaná Túžba, V prístave), či v San Sebastiane (Amerika, Amerika).

Soňa Maletzová (1992, Bratislava, Československo) je režisérka a dokumentárna fotografka. Len prednedávnom absolvovala pražskú FAMU (2011-2017) so svojím stredometrážnym filmom o Mariánovi Vargovi. Ako fotografka vystavovala na Slovensku, v Česku a v Poľsku. Jej séria o prímestských častiach Bratislavy bola ocenená na Slovak Press Photo. Venuje sa tiež tvorbe videoklipov, spolupracuje najmä s kapelou Queer Jane.

Vít Klusák (1980, Praha, Československo) ešte počas štúdia dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU založil so spolužiakom Filipom Remundom produkčnú spoločnosť Hypermarket Film, ktorá zastrešila ich spoločný debut Český sen (2004), dokumentárnu komédiu o otvorení falošného hypermarketu, ktorá skúma silu reklamy. Spoločnosť sa aj naďalej venuje produkcii autorských dokumentov; do
jej portfólia patrí aj televízny cyklus Český žurnál (2013 – 2017). Klusák vo svojej tvorbe opakovane prejavuje inštinkt na témy a prístupy, ktoré hýbu verejnou diskusiou.

Gürcan Keltek (1973, Izmir, Turecko) absolvoval odbor filmu na Univerzite Dokuz Eylul vo svojom rodnom meste. Po dokončení štúdia zrežíroval niekoľ ko dokumentárnych krátkych filmov vrátane snímky Nadčas (2012), ktorá sa objavila na medzinárodných filmových festivaloch Visions du navijak a DOK Leipzig v Lipsku. Jeho stredometrážny film Kolónia (2015) bol premietaný na FIDMarseille a získal Cenu najlepšieho balkánskeho nováčika na kosovskom Dokufeste. Jeho prvý dlhometrážny hraný film Meteory (2017) mal premiéru v sekcii Concorso Cineasti del presente na MFF v Locarne.

(1977, Perumkadavila, India) vyštudoval zoológiu na vysokej škole v Dhanuvačapurame.
Po postgraduálnom štúdiu práva začal pôsobiť ako právnik, no neskôr ho zlákal film.
v roku 2001 založil Kazhcha Film Forum, crowdfundingovú platformu na podporu
nezávislých filmov, vďaka ktorej financoval aj svoje prvé filmy.
Sexy Durga je jeho tretí dlhometrážny film.
Na MFF Rotterdam 2017 zaň získal hlavnú cenu Hivos Tiger.

(1977, Belehrad, Juhoslávia) je absolventom Fakulty dramatických
umení v Belehrade. Ako autor spolupracoval so Stefanom Arsenijevićom na
súhrnnom filme Straty a nálezy (Izgubljeno-nađeno, 2005) a celovečernej snímke
Láska a iné zločiny (Ljubav aj drugi Zločin, 2008), ktorá mala premiéru na Berlinale
a získala dve ocenenia za najlepší scenár na národných festivaloch. Jeho prvý celovečerný
film Praktický sprievodca Belehradom so spevom a slzami (Praktičan vodič
Kroz Beograd sa pevanjem aj plakanjem, 2011) mal premiéru v súťaži Na východ
od západu na MFF v Karlových Varoch a získal niekoľko národných i medzinárodných
ocenení.

(1971, Riga, Lotyšsko) je operný, filmový a divadelný režisér.
Po absolvovaní štúdia na Lotyšskej akadémii kultúry sa etabloval ako uznávaný
režisér opier v Lotyšsku a Nemecku. Kairiss zrežíroval štyri dokumentárne a šesť
hraných celovečerných filmov.
V roku 1998 debutoval s krátkym dokumentom Vlak. Jeho prvý celovečerný film
Len tak odísť (Pa Celá aizejot, 2002) získal Lotyšskú národnú filmovú cenu za najlepší
celovečerný film, premietaný v oficiálnej súťaži na MFF v Karlových Varoch
ako aj ocenenie za najlepší debut na filmovom festivale Raindance.

(1968, Brémy, Západné Nemecko) absolvovala štúdiá germanistiky
a filozofie v Berlíne, Mníchove a vo Viedni a neskôr aj filmovej réžie
vo Viedni. Za svoj absolventský film Moja hviezda (Mein Stern, 2001) bola v roku
2002 nominovaná na Cenu Adolfa Grimma a získala Cenu FIPRESCI na filmovom
festivale v Toronte. Jej druhý film Túžba (Sehnsucht, 2006) bol uvedený v hlavnej
súťaži v Berlíne. Western (2017) je jej tretí dlhometrážny film.

(1986, Umeå, Švédsko) má vďaka svojim rodičom, matke Švédke
a otcovi sámskeho pôvodu, korene v dvoch kultúrach. Od roku 2006 nakrútila
niekoľko uznávaných krátkych filmov pre produkčnú spoločnosť Direktörn &
Fabrikörn, vrátane snímky Prázdninová sestra (Semestersystern) a Deliť sa o všetko
(Att dela Allt). Vyštudovala divadelnú scenáristiku a audiovizuálne médiá na Biskops-
Arnö a absolvovala kurz Scenáristiky pre nízkorozpočtové filmy na Filmpool
Nord. V roku 2009 bola prijatá do prestížneho štvorročného študijného programu
filmovej réžie na Štátnej filmovej škole v Dánsku.

(1962, Mohammédia, Maroko) je francúzsky režisér, ktorý na seba upozornil
ako spoluscenárista a strihač filmov francúzskeho režiséra Laurenta Canteta,
napr. jeho drámy Medzi stenami (Entre les murs, 2008), ktorý v tom istom
roku získal Zlatú palmu v Cannes. Jeho dlhometrážny režijný debut Navrátilci
(Les Revenants, 2004) sa stal predlohou rovnomennej úspešnej televíznej
série. Campillov druhý film, dráma Chlapci z východu (Eastern Boys), získala
v roku 2014 cenu v sekcii Horizonty na festivale v Benátkach. Jeho najnovší film
120 tepov za minútu získal tento rok v Cannes Veľkú cenu poroty a cenu FIPRESCI.

(1970, Melbourne, Austrália) žil vyše desať rokov v New Yorku,
kde predtým, než sa prihlásil na filmovú školu, pracoval v divadle. Jeho krátke
filmy sa premietali v Austrálii i v zahraničí. Jasonov dokumentárny film Od drog
k Dalajlámovi (From Dope to Dalai Lama) získal cenu Inside Film (IF) za najlepší
krátky dokumentárny film. Jeho krátky absolventský film Deň otcov (Father’s Day)
získal od Swinburnskej univerzity ocenenia za najlepší film a najlepší scenár. Na
západ od slnka, ktorého dej je do značnej miery postavený na Dni otcov, je jeho
prvým dlhometrážnym filmom.

(1982, Buenos Aires, Argentína) je scenáristka a režisérka
krátkych filmov Lópezov kútik (Rincón de López) a Kobyly a papagáje (Yeguas
y Cotorras), ktoré mali premiéru počas Týždňa kritiky na MFF v Cannes v roku
2012. Nedele (Sunnuntaisin, 2014), krátky film, ktorý napísala a spolurežírovala
s Kræsten Kusk, bol vybraný na “Quinzaine des Réalisateurs” na MFF v Cannes.
Jej sólový dlhometrážny režijný debut Lovecká sezóna bol premietaný ako súčasť
Medzinárodného týždňa kritiky na tohtoročnom MFF v Benátkach, kde získal
Cenu divákov SIAE.

Adrian Silisteanu (1975, Bacău, Rumunsko) je absolventom odboru kamery na Národnej univerzite divadla a filmu v Bukurešti a študoval i digitálny film na Národnom audiovizuálnom inštitúte v Paríži. Ako kameraman pracoval na štyroch dlhometrážnych filmoch v réžii Adriana Sitarua, ako aj najnovšej delhometrážnej snímke režiséra Aliho Mostafu Hodný (2016). Ako režisér debutoval v roku 2012 so snímkou Priekopa (Santul). Zapísané/Nezapísané je jeho druhým krátkym filmom.

(1982, Teherán, Irán) študoval filmovú tvorbu v Taliansku. Dva z jeho
krátkych filmov, Viac než dve hodiny (Bishatar az do Saat, 2013) a Ticho (Il Silenzio,
2016, v spoluréžii Farnoosh Samadi), sa zúčastnili súťaže na MFF v Cannes. Ďalší,
Dieťa (2014), mal premiéru v súťaži na MFF v Benátkach. Celkovo jeho krátke
snímky odpremietalo vyše 600 filmových festivalov po celom svete a získali
viac ako 150 medzinárodných ocenení. Zmiznutie je jeho prvým dlhometrážnym
filmom.

Aleksander Johan Andreassen (1982, Bodø, Nórsko) je umelec a filmový tvorca s titulom magistra výtvarných umení zo Štokholmskej univerzity umenia, remesla a dizajnu Konstfack. z jeho diel, premietaných na kolektívnych výstavách a filmových festivaloch po celom svete, patria k najaktuálnejším Rúbaniská (Lysninger, 2016), Všetky myšlienky si sú príbuzné (Alle tankers slekt, 2015) a Roy (2014).

(1968, Sarajevo, Juhoslávia) absolvoval Akadémiu múzických umení
v Sarajeve. Jeho krátky absolventský film Prvá výplata (Prva plata, 2005) bol nominovaný
na Európsku filmovú cenu. Jeho prvý dlhometrážny dokument, Karneval
(2006), sa zameriava na dramatické udalosti deväťdesiatych rokov, počas ktorých
si bývalá Juhoslávia prešla sériou občianskych vojen. Ako asistent réžie sa podieľal
na viacerých filmoch, vrátane troch snímok Jasmily Źbanić: Grbavica (2006, Zlatý
medveď na Berlinale), Na ceste (2010), a Pre tých, ktorí už nemôžu rozprávať (2013).
Chlapi neplačú je jeho hraným debutom.

(1985, Venissieux, Francúzsko) získala magisterský titul v odbore
Všeobecnej a porovnávacej literatúry na Univerzite v Sorbonne a študovala
filmový odbor na Národnej filmovej škole La Fémis. Jej prvý dlhometrážny film
Paula mal premiéru v sekcii Un Certain Regard tohtoročného MFF v Cannes, kde
získal ocenenie Camera d‘Or za najlepší debut festivalu.

Jelena Brodač (1984, Moskva, ZSSR) vyštudovala v roku 2006 Moskovský architektonický inštitút. v súčasnosti študuje filmovú réžiu na Vysokých kurzoch pre scenáristov a filmových režisérov v Moskve pod vedením Vladimira Khotinenka, Pavla Finna a Vla- dimira Fenchenka. Ďalší (2016) je jej druhým filmom.

(1987, Duhok, Irak) sa narodila v Irackom Kurdistane a ako deväťročná
utiekla do Nemecka. v roku 2008 začala študovať réžiu hraných filmov
na Filmovej akadémii Baden-Württemberg. Jej stredometrážna snímka Trattoria
mala v roku 2012 premiéru na MFF v Berlíne. Dom bez strechy je Soleeniným
absolventským filmom, za ktorý získala cenu Grand Prix Special des Amériques na
Montrealskom svetovom filmovom festivale v roku 2016.

Katie Davies je umelkyňa, ktorá sa venuje skúmaniu konštrukcie identít, ich odrazov a manipulácií. Ústredný bod jej videí a inštalácií, z ktorých vynikajú najmä Spoločenstvo (2009), Zákony pochodov (2015) a Spánok na verejnosti (2017), tvoria najmä otázky nacionalizmu, násilia a demokracie.

(1983, Woodland Hills, Kalifornia, USA) je scenáristom, režisérom
a producentom krátkeho filmu Návrat (Going Back), ktorý mal v roku 2010
premiéru na filmovom festivale SXSW. Film bol uvedený na festivale BFI Londýn
a v Short Film Corner v Cannes. Ako filmový publicista a kritik píše pre časopisy
ako Soma, AOL Moviefone, Slant a Little Joe. Na výrobu svojho prvého dlhometrážneho
filmu Ľahký život získal Adam produkčný grant od nadácie Jerome Foundation
a grant AbelCine od Film Independent. V súčasnosti žije a pracuje
v newyorskom Brooklyne.

Jules Comes (1984, Roermond, Holandsko) vyštudoval odbor audio-vizuálnych umení na Umeleckej škole LUCA v Bruseli. Vo svojich filmoch sa snaží sústrediť na sociálne dôležité otázky. Po dvojici krátkych filmov Mestské dieťa (Stadskind, 2010) a Pútnik (Pelgrim, 2011) zakončil v roku 2012 štúdium s absolventskou snímkou To je Ronald (Dit Is Ronald). Comes momentálne žije v Bruseli, kde pracuje na niekoľkých nových hraných a dokumentárnych projektoch.

Kaveh Mazaheri (1981, Teherán, Irán) pracoval ako filmový recenzent a neskôr začal nakrúcať vlastné filmy. Zatiaľ nakrútil štyri nezávislé krátke snímky a vyše dvadsať televíznych dokumentov. k jeho najcharakteristickejším filmom patrí dokument Správa o Míne (2015) a krátky hraný film Retuš (2017).

Sean Mullan (1992, Derry, Severné Írsko) je umelec, pôsobiaci v Južnom Londýne, ktorý pracuje v oblasti filmu, sochárstva, zvuku a ich vzájomných prepojení. Vyštudoval odbor výtvarného umenia na Wimbledonskej akadémii umení v Londýne. Vo svojej doterajšej kariére sa zúčastnil mnohých sólových a skupinových výstav.

(1977, Nice, Francúzsko) pred svojím debutom Les Rencontres d’après minuit (Zoznamka po polnoci, 2013), s ktorým sa predstavil v Týždni kritiky v Cannes, nakrútil šesť krátkych filmov. Jeho film Ostrovy (Les îles, 2017) získal cenu za najlepší krátky film na MFF Bratislava. Nôž v srdci (Un couteau dans la coeur , 2018) je jeho druhý celovečerný film.

Brenda Lien (1995, Offenbach am Main, Nemecko) je nezávislá filmárka a skladateľka filmovej hudby. Od roku 2012 študuje umenie s osobitným zameraním na film a animáciu na Univerzite umenia a dizajnu v Offenbachu.