_ Medzinárodný filmový festival Bratislava

Stéphane Moukarzel, ktorý sa narodil v Libanone no vyrástol v Pobreží slonoviny, má diplom z komunikácie na montrealskej Concordia University a z filmovej réžie na Institute National de l’Image et du Son.

Carlos Alcázar (1986, Mexico City) je študentom posledného ročníka filmových štúdií v Centro de Capacitación Cinematográfica. Vraví, že k štúdiu ho priviedol záujem o film a jeho rozprávačské možnosti ako aj o zdanlivo neviditeľné reality. V niektorých prácach sa pokúša predostrieť svoje sociálne znepokojenie.

Tim Ellrich v súčasnosti študuje réžiu hraných filmov na Filmovej akadémii Baden-Württemberg v Ludwigsburgu. Jeho filmy, skúmajúce absurdity každodenného života, sa objavili na vaše 50 filmových festivaloch po celej Európe. Medzi jeho vzory patria Roy Andersson, Luis Buñuel, Aki Kaurismäki a Terry Gilliam.

Patrick Vollrath (1985, Nemecko) začínal ako strihač. V roku 2008 začal študovať réžiu na Univerzite hudby a múzických umení – známej Viedenskej filmovej akadémie – v triede Michaela Hanekeho. Zúčastnil sa na Súťaži mladých levov na MFF v Cannes (2011, 2013) aj na Talent Campusu na Berlinale (2013).

Newyorská režisérka Crystal Moselle si získala meno ako producentka kritikmi uznávaného dokumentárneho filmu Objavovanie Taylora Meada (Excavating Taylor Mead, 2005). Posledných desať rokov sa zameriavala na krátke rozprávačské formy pre publikácie ako Vice alebo The New York Times, pre ktoré vytvorila seriál nazvaný „Niečo veľké, niečo malé“, kde sa objavili talenty akými sú Pharrell Williams či Shepard Fairey. Jej neskoršia spolupráca s Wlliamsom viedla k vytvoreniu seriálu „Zoznámte sa s babenkami“, ktorý predstavuje umelcove zborové tanečnice.

Už vo veku trinásť rokov režíroval Olmo Omerzu (1984, Ľubľana, Slovinsko) svoj prvý krátky hraný film Almir (1998), ktorý produkovala RTV Slovenia. V roku 2004 sa zapísal na pražskú FAMU a štúdium absolvoval svojím prvým celovečerným filmom Příliš mladá noc (2012), ktorý mal premiéru v rámci sekcie Forum na Berlinale. Jeho druhá hraná snímka Rodinný film (2015) mala premiéru na MFF v San Sebastiane. Za film Všetko bude získal cenu za réžiu na MFF Karlove Vary.

Od roku 2002 pracoval Cyril Leuthy najmä ako strihač dokumentárnych filmov, napríklad Traviata a my (Traviata et nous) či Noces (Stravinsky / Ramuz) od Philippa Béziata z roku 2012 alebo Daft Punk Unchained od Hervého Martina Delpierra o tri roky neskôr. Počas svojich štúdií na slávnej parížskej La fémis bol autorom dvoch snímok, Le souffle court (2002) a La maison d‘Algérie (2002). Noc sa končí je jeho prvým celovečerným filmom. Premiéru absolvoval na festivale Visions du Réel v Nyone, kde získal Špeciálne uznanie Neuf za najinovatívnejší debutový film.

Ida Panahandeh (Teherán, Irán) sa pýši diplomom MFA za filmovú réžiu a diplomom BFA za filmovú kameru z Teheránskej univerzity umenia. Keďže začala nakrúcať filmy ešte počas svojich štúdií, má na konte množstvo krátkych filmov. Ako talentovanú filmárku ju iránska štátna televízia oslovila, aby pre ňu režírovala televízne filmy; odvtedy získala rôzne ocenenia na viacerých národných televíznych festivaloch. V roku 2009 ju vybrali, aby sa zúčastnila na Tábore talentov na Berlinale. Nahid (2015) je jej celovečerným hraným debutom.

Visar Morina (1979, Priština, Kosovo) vyštudoval Akadémiu médií v Kolíne nad Rýnom. V minulosti nakrútil niekoľ ko krátkych filmov, napríklad Bezpečnosť pre všetkých (Sicherheit für Alle, 2007), Sirény (Sirenen, 2008), Smrť udusením (Der Schübling, 2010 – Grand Prix v medzinárodnej súťaži študentských filmov na festivale Fresh Film Fest) či O psoch a tapetách (Von Hunden und Tapeten, 2013 – vybraný do súťaže krátkych filmov na MFF v Locarne). Babai je jeho celovečerným režijným debutom a zároveň oficiálnym nominantom Kosova na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film.

Menachem Golan (1929, Palestína) vyštudoval divadelnú réžiu na Bristolskej divadelnej škole Old Vic a na Londýnskej akadémii hudby a dramatického umenia; neskôr absolvoval štúdium filmárčiny na Univerzite v New Yorku. Istý čas slúžil ako pilot izraelských vzdušných síl. S bratrancom Yoramom Globusom sa pustil do filmového podnikania s produkčnou spoločnosťou, ktorá v názve niesla ich priezviská a neskôr pohltila štúdio Cannon Films. Pod touto značkou v 80. rokoch vyprodukovali stovky filmov. Ich obchodná stratégia stála najmä na béčkových akčných filmoch s nízkym rozpočtom.

Sam Firstenberg (1950, Wałbrzych, Poľsko) vyrástol v Jeruzaleme. Ešte predtým, než získal formálne filmárske vzdelanie na losangelskej Loyola Marymount University, nakrútil 22 celovečerných filmov. V štúdiu Cannon Films sa vypracoval z asistenta produkcie a réžie až na jedného z ťažiskových režisérov. Najviac ho preslávili nízkorozpočtové béčkové filmy prakticky všetkých žánrov od komédií a muzikálov cez akčné filmy a trilery až po horory a sci-fi. K tým komerčne najúspešnejším patria prvé dva tituly zo série Americký ninja a Brejkuj 2: Elektrické Boogaloo, ktorý režíroval.

Joel Silberg (1927, Palestína) sa v londýnskom divadle Old Vic priučil divadelnej réžii a po návrate do Izraela sa réžii naďalej profesionálne venoval. Ako filmový režisér nakrúcal najmä komédie ako aj hudobné a tanečné filmy, v ktorých mohol uplatniť svoju remeselnú zručnosť a zmysel pre choreografiu.

Cem Kaya je dokumentarista tureckého pôvodu žijúci v Berlíne, ktorý má zvláštnu slabosť pre hrabanie sa v starých filmových záberoch. Keďže jeho akademickou špecializáciou je umenoveda, dokáže humorné rozprávanie vo svojich filmoch podložiť solídnymi vedomosťami. Dokončenie Remake, Remix, Rip-Off mu trvalo sedem rokov, počas ktorých Kaya videl a zostavil register stoviek filmov z produkcie Yeşilçamu. V roku 2015 snímka obletela niektoré z najprestížnejších medzinárodných filmových festivalov.

Mark Hartley (Melbourne, Austrália) rozbiehal svoju filmársku kariéru ako tvorca videoklipov. Povesť kultového dokumentaristu si získal najmä vďaka celovečerným dokumentom Nie tak celkom Hollywood: Divoký nerozpovedaný príbeh Ozploatácie (Not Quite Hollywood: The Wild, Untold Story of Ozploitation, 2008) a Vypustenie mačičiek s mačetami (Machete Maidens Unleashed!, 2010); oba mali premiéru na MFF v Toronte.

Rumunská dokumentaristka Ilinca Calugareanu, žijúca v Londýne, vyštudovala dokumentárny film na manchesterskom Granada centre pre vizuálnu antropológiu. Jej krátke filmy boli premietané na festivaloch po celom svete. Debutovala v roku 2006 filmom Nápisy na stene uvedenom v Rumunsku; o dva roky neskôr nasledoval film Koncovky (Endgames), uvedený vo Veľ kej Británii a šírený Kráľovským antropologickým inštitútom. Posledných päť rokov sa Calugareanu živila aj ako strihačka krátkych i dlhometrážnych hraných a dokumentárnych filmov.

Michal Baláž (1986, Humenné, Slovensko) vyštudoval scenáristiku, dramaturgiu a hranú réžiu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Počas štúdia nakrútil krátkometrážne filmy Havran (2008), Monštrum (2009), Druhý pokus (2011),
Jantárová cesta (2011) a Bastard (2013).

Peter Bebjak (1970, Partizánske, Československo) absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave v odbore herectvo (1994) a filmová a televízna réžia (1999). Ako herec pôsobí v divadle a v televízii; účinkoval napríklad v dlhometrážnych filmoch Hana a jej bratia, Quartétto či Neverné hry. V televízii režíroval úspešný dokumentárny seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska, hrané seriály Mesto tieňov, Kriminálka Anděl, Ako som prežil, Odsúdené, Dr. LUDSKY alebo Četníci z Luhačovic. Krátko po svojom dlhometrážnom debute Marhuľový ostrov (2011) nakrútil prvý slovenský horor Zlo (2012).

Mišo Suchý (1965, Bratislava, Československo, dnes Slovensko) absolvoval VŠMU
v Bratislave v roku 1988 a ihneď potom odišiel do Spojených štátov. Jeho filmy sa premietali na festivaloch v Oberhausene, Edinburghu, Florencii, San Francisku, Krakove, Hamburgu a na festivale Cinéma du Réel v Paríži. V súčasnosti pôsobí na Oddelení súčasných médií na Univerzite v Syracuse.

Martin Hollý (1931, Košice, Československo – 2004, Bratislava, Slovensko) študoval réžiu na FAMU, školu však nedokončil. Debutoval v roku 1962 snímkou Havrania cesta. Spolu nakrútil viac ako tridsať filmov, medzi ktorými čnejú najmä psychologické
štúdie Prípad pre obhajcu (1964) či Smrť šitá na mieru (1979), rozprávka Soľ nad zlato (1982) alebo dráma z 1. svetovej vojny Signum laudis (1980). Pre jeho filmy sú príznačné silné, dramaticky dôkladne vystavané príbehy, psychologicky presne vykreslené charaktery a silné herecké výkony. Za televízny film Balada o siedmich obesených (1968) získal ocenenie na MTF v Monte Carle.

Athanasios Karanikolas (1967, Solún, Grécko) sa pôvodne rozhodol študovať fotografiu v New Yorku na New School for Social Research a na Parsons School of Design. Neskôr vyštudoval video a mediálne umenie na Umeleckej akadémii v Düsseldorfe a filmovú réžiu na Filmuniversität Babelsberg Konrad Wolf v Postupime. V roku 2007 uviedol svoj prvý celovečerný film, Elli Makra, 42277 Wuppertal. Okrem filmárčiny Karanikolas vyučuje na niekoľkých univerzitách a venuje sa aj divadelnej réžii.