Dnes má na IFF Bratislava premiéru nový film divadelnej teoretičky a v poslednej dobe aj dokumentaristky Anny Gruskovej, Profesionálna cudzinka. Po Rabínke (2012) a Návrate do horiaceho domu (2014), je spisovateľka a novinárka Irena Brežná už tretia ženská osobnosť, ktorej sa Grusková rozhodla vzdať filmový hold.
MS: Po Rabínke a Návrate do horiaceho domu je Profesionálna cudzinka ďalšou sondou do života významnej ženy – hrdinky. Vyvinula sa táto snaha prirodzene alebo vnímate nedostatok pozornosti voči ženám na poli dokumentárnej tvorby?
AG: Ženy sú nielen v slovenskej spoločnosti často sexualizované, fetišizované, dievčatká od malička učia narábať tzv. ženskými zbraňami. Nevedomky sa tak obmedzujeme, uzatvárame a nechávame mnohé svoje talenty nerozvinuté. Tragické je, že verejný priestor prenechávame mužom a ich hovorkyniam. Preto ma teší, že aj na Slovensku pribúda čoraz viac dokumentaristiek. Väčšinou riešia tzv. univerzálne témy, ale možno sa tiež časom začnú zaoberať aj ženským svetom, ako to urobila napríklad Diana Fabiánová vo filme Mesiac v nás. Ja som tiež ako dievča recitovala Jesenina a napísala dizertáciu o Arthurovi Schnitzlerovi. Až neskôr som sa začala zaujímať nielen o sociálnu situáciu žien, ale aj o ich tvorivosť, duchovnosť, statočnosť, bolo to pre mňa objavovanie nových svetov, ale aj svojho vlastného.
MS: V dokumente je použitých množstvo archívnych záberov. Aký bol váš postup pri príprave dokumentu? Zber materiálu a následne dramaturgické napojenie s hovoreným slovom alebo opačne?
AG: Archívy som mala z veľkej časti dopredu prichystané, ale počas procesu nám Irena Brežná ešte občas niečo poslala. Film Profesionálna cudzinka sme stavali ako putovanie medzi tým, čo som pracovne nazvala jazykové hniezda. Archívy sa v tých hniezdach akosi prirodzene usadili. Keďže som pôvodne vyštudovala divadelnú a filmovú vedu, mám veľmi rada prácu s archívnymi materiálmi a plánujem sa jej venovať aj ďalej.
MS: Irena Brežná je medzinárodným fenoménom, predpokladám, že spolupráca nebola celkom ľahká. Nakrúcalo sa vo Švajčiarsku aj na Slovensku, ale aj na iných miestach, aký ste z toho mali pocit?
AG: Nakrúcalo sa ešte aj v Prahe. Najviac vo Švajčiarsku a na Slovensku. Celé to trvalo asi tri roky. Ja ale nie som profesionálna cudzinka, cítim sa byť Stredoeurópankou, mám rada túto kultúru a celé toto územie, ktoré dalo svetu množstvo talentovaných a múdrych ľudí, ktorých si, ako to tak už býva, začali vážiť až mimo Strednej Európy.
MS: Stretnutie s vašou protagonistkou muselo ovplyvniť váš osobný, ale aj pracovný život. Ako ju vnímate?
AG: Irena ovplyvnila môj život, tak ako životy mnohých iných ľudí okolo nej najmä svojou odvahou a kritickým myslením. Je to človek, ktorý sa neuspokojí mávnutím ruky: to je dobré, nechaj to tak. Ona ide stále ďalej, stále hlbšie.
Považujem ju za svoju priateľku, a vieme si povedať aj veľmi nepríjemné veci. Hlavná myšlienka? Asi patchworková identita. Emigrácia ako jediná vlasť. A vnútorná sloboda. Vo filme sa tieto témy objavujú na viacerých miestach.
MS: Irena Brežná je človek s otvorenou mysľou. U koho v hlave skrsol nápad s kamerou prichytenou na kormidle bicykla?
AG: Irenu nepotešíte, keď ju pozvete na kávu alebo na obed, ale nadchne ju pozvanie na turistiku, bicyklovanie, plávanie. Od začiatku som plánovala ukázať ju v pohybe. Nápad nakrúcať ju kamerou Go-pro zospodu bol môj, lebo žiaden slušný kameraman či kameramanka, a v mojom prípade to bola skvelá, empatická Vierka Bačíková, by sa zrejme takého vizuálneho rúhačstva nedopustil/a.
Marek Suchitra
