Pohŕdanie (1963)
V roku 1963 nakrútil Jean-Luc Godard Pohŕdanie (Le Mépris), adaptáciu rovnomenného románu talianskeho románopisca Alberta Moraviu. Išlo o jeden z najdrahších francúzskych filmov roka (aj vďaka vkladu talianskeho a amerického producenta – rozpočet sa pohyboval okolo 500 miliónov frankov/1 milióna dolárov) a hlavnú ženskú úlohu tu stvárnila Brigitte Bardotová (jej honorár zhltol polovicu celého rozpočtu, väčšia časť zvyšku putovala na výplaty Jacka Palanca a Fritza Langa), v tej dobe hviezda najvyššej žiarivosti (podľa prieskumu z roku 1957 údajne okupovala 47% rozhovorov Francúzov).
Hoci od premiéry Na konci s dychom uplynuli len tri roky, medzi nakrúcaním – ako aj výslednou podobou oboch diel, je ohromný rozdiel. V Pohŕdaní Godard otvorene koketuje s klasickým štúdiovým spôsobom produkcie, no pri práci mu na krk neustále dýchali producenti Carlo „Mussolini“ Ponti a Joseph E. „King Kong“ Levine, ako ich režisér častoval v telegramoch.
Vznik filmu a jeho príbeh sa v prípade Pohŕdania neustále prelínajú a zrkadlia jeden v druhom. Postavy Paula a Camille (Michel Piccoli a B.B.) sú aspoň do určitej miery odrazom Godarda a prvej manželky, herečky dánskeho pôvodu Anny Kariny (hrala okrem iného v režisérových filmoch: Vojačik /Le petit soldat, 1960/, Žena je žena (Une Femme est une femme, 1961/, Žiť svoj život /Vivre sa vie, 1962/, Banda pre seba /Bande à part, 1964/ či Bláznivý Petríček /Pierrot le fou, 1966/). Podľa kameramana Raoula Coutarda malo ísť o „ľúbostný list za milión dolárov“. Problémy s producentmi Godard tiež zažíval na vlastnej koži. No a samotný spôsob nakrúcania, aký Godard sprítomňuje v scénach realizácie Odysey, bol v prvej polovici 60. rokov už skôr objektom akejsi neurčitej nostalgie za niečím, čo tu čoskoro už nebude, stelesneným v osobe Fritza Langa (hoci umrel až v roku 1976, po účinkovaní v Pohŕdaní už film ako režisér nenakrútil).
Pohŕdanie sa teda zrodilo na troskách vzťahov a Hollywoodskeho systému; vyrastá na nich, opiera o ne svoje základy, buduje si na nich vlastný tematický register aj estetiku. A predsa je tu ešte jedna rovina, ktorá vo viacerých momentoch presakuje na povrch celkom zreteľne, inokedy je len tušeným fantómom: grécka antika. Už samotný fakt nakrúcania adaptácie Homérovej Odysey Fritzom Langom je sprítomnenou debatou medzi klasickým a moderným. Navyše, keď nemecký klasik cituje poéziu Friedricha Hölderlina, do hry sa automaticky pridáva ešte romantické čítanie antického odkazu. Ešte explicitnejšie to Godard vyjadril postavami Jeremiaha Prokoscha a Paula Javala. Producent chce Odyseu vyrozprávať ako moderný príbeh trápiaceho sa manželského páru (vraj preto trvalo Odyseovi desať rokov, kým sa vrátil z Trójskej vojny), na čo Lang, pochopiteľne, vonkoncom nechce pristúpiť. Keď Prokosch vidí v projekčnej miestnosti CinemaScopové zábery majestátnych sôch, uspokojí ho len obraz nahej sirény v mori. V pozadí jeho nasledujúceho agresívneho a detinského výstupu, keď ako diskobolos vrhá kotúče s filmom, čítame povestný výrok jedného z vynálezcov kinematografie, Louisa Lumièra: „Kinematografia je vynálezom bez budúcnosti.“ V plnej sile sa tu pripomína motív smrti filmu – tiež sa tiahne celým dielom.
Dochádza tu k stretu viacerých kultúr a generácií, vystupujú tu predstavitelia rôznych národov s určitým dejinným odkazom za sebou. Pri nakrúcaní to bolo tiež pomerne rôznorodé: Francúz nakrúcal v Taliansku s francúzskymi hercami v hlavných úlohách, vo vedľajších rolách sa objavili Rakúšan (Lang bol v skutočnosti rakúskeho pôvodu), Talianka (Giorgia Moll – stvárnila Prokoschovu asistentku Francescu) a Američan. Pestrá mozaika vytvára obraz európskej kultúry, jej zdrojov a vzájomných vplyvov. Jacques Aumont zhrnul hybné princípy Pohŕdania nasledovne: „Odysea je epická, ale zároveň je to aj tragédia, v tom zmysle, že ukazuje, ako je osud ľudstva vopred spečatený vyššími silami. Pohŕdanie je tiež tragédia, aj keď sily, ktoré zovierajú Camille a Paula nie sú božské, ale príliš ľudské (alebo socio-psychologické, aby sme použili dobovú terminológiu). V pohybe od jednej menovanej tragédii k druhej je úlohou filmára prepisovať – spôsobom, ktorý rešpektuje originál, namiesto masakry à la Prokosch. Je to jednoduchá, ambiciózna úloha, ktorá sa musí povzniesť nad myšlienku, že aj keby naša kultúra nebola ničím iným než gigantickým a neukončiteľným procesom prepisovania, stále by sme sa mali vracať k našim prameňom, zdrojom – aj keď po ich súmraku, stále musíme rozprávať o bohoch.“
Michal Michalovič
(Rozhovor bol pôvodne publikovaný v časopise KINEČKO č.3/2010)
