Princípy method acting vo filme Električka zvaná túžba

 

Električka zvaná Túžba (A Streetcar Named Desire, 1951) s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe je z hľadiska hereckej práce prelomovým filmom kvôli uplatneniu princípov method acting. Viac o histórii a definícii tejto hereckej metódy píše Mária Miniariková.

 

 

V 30. rokoch skupina umelcov na čele s Lee Strasbergom priniesla do USA herecký štýl „Method Acting“, ktorý bol prevzatý od metódy uplatňovanej Konstantinom Stanislavským v Moskovskom umeleckom divadle, kde pôsobil na prelome storočí. Uznávaný herecký učiteľ vytvoril tzv. „Systém“, teóriu o psychofyzikálnom modeli, v ktorom sú herci povzbudzovaní k tomu, aby preskúmali vnútorný emocionálny život svojich postáv a využívali emocionálnu pamäť na vytvorenie realistického výkonu, verbálne aj fyzicky. Systém začal učiť v roku 1909. Priateľ a kolega Stanislavského, Lee Strasberg, rozvinul svoju vlastnú deriváciu Systému, priniesol ju do Hollywoodu a založil vlastnú školu, ktorá ako jediná na svete vyučuje Method Acting. Strasbergov model rozvíja Systém ďalej. Obhajuje nielen využitie emocionálnej pamäte, ale úplné ponorenie do pamäte, tzv. nahradzovanie, rovnako ako využívanie imaginácie a fyzických podnetov. Herec nemá hrať postavu, ale má sa stať postavou, hoci iba dočasne. Herec na stvárnenie postáv využíva vlastné prežité emócie a skúsenosti z minulosti a zažíva ich znova na scéne.

 

 

„Najvýznamnejším žiakom Strasbergovej Group Theatre bol Elia Kazan, ktorý sa etabloval v Hollywoode a súčasne režíroval na Broadwayi divadelné hry ako Smrť obchodného cestujúceho, Električka zvaná túžba a Mačka na rozpálenej plechovej streche. Potom, čo sa špecializoval na liberálne filmy o sociálnych problémoch, preorientoval sa na významné adaptácie diel Tennesseho Williamsa – Električka zvaná túžba (A Streetcar Named Desire, 1951), Baby Doll (1956)“ (Thompsonová, K. – Bordwell, D.: Dějiny filmu. Akademie múzických umění v Praze, Praha 2007). Kazan s ďalšími kolegami založil Actor’s Studio, z ktorého vzišlo niekoľko slávnych hercov (Marlon Brando, James Dean, Karl Malden, Marilyn Monroe, Paul Newman a ďalší) presadzujúcich Method Acting. Kazan veril, že „improvizácia je jedna z ciest k prirodzenému vykresleniu postavy“ (tamže). Vo filmoch Električka zvaná túžba, Viva Zapata (1952), V prístave (On the Waterfront, 1954), Na východ od raja (East of Eden, 1955), Tvár v dave (Face in the Crowd, 1957) analyzuje psychické a spoločenské okrajové javy. V Actor’s Studio vychovávali hercov k tomu, aby sa psychoanalyzovali, hľadali vo svojej minulosti zážitky a reprodukovali ich „ovzdušie“ na javisku alebo na scéne. Výsledkom bol exhibicionizmus, ktorý vtisol zobrazovaným postavám neraz patologickú črtu a ich činom pripisoval patologický zmysel. Method Acting preslávil medzi hollywoodskymi hercami práve Marlon Brando v jeho druhej filmovej úlohe v Električke zvanej túžba, ktorá mu vyniesla celosvetovú slávu. Brando začínal ako divadelný herec na Broadwayi, a po jeho stvárnení Stanleyho Kowalského v divadelnej hre, ho obsadil Fred Zinnemann do filmu Muži (The Men, 1950), kde hrá vojnového invalida, pripútaného tri štvrtiny filmu na invalidný vozík. Už tu uplatňuje princípy, ktoré sa naučil v Actor’s Studio.

 

 

Električka zvaná túžba vykresľuje príbeh Blanche (Vivien Leigh), ktorá prichádza do rozpáleného New Orleansu za svojou tehotnou sestrou Stellou (Kim Hunter) a jej manželom Stanleym (Marlon Brando) do ich tesného bytu v okrajovej chudobnej štvrti. Po tom, čo prišla o dlho chátrajúce rodinné sídlo, prežila nervové zrútenie, prepustili ju zo zamestnania, snaží sa zachrániť si povesť a túži po zabudnutí a úteche. Stanley od začiatku Blanche neverí a podozrieva ju, že svoju sestru oklamala. Neurotická žena, žijúca v sebaklame, Stanleyho privádza do zúrivosti, až nakoniec na základe jeho výbuchov a šikany prichádza o posledné nádeje a uchýli sa do duševnej choroby. Kazanov film je skôr divadelné než filmové dielo. Jeho kvality sú postavené na hereckých výkonoch, predovšetkým súboja medzi dojímavou, éterickou, klasickou divadelnou hviezdou Leighovou a výbušným, inštinktívnym Brandom, ktorí sú v hereckom prístupe rovnako rozdielni, ako Blanche a Stanley v dráme. Hrubá, upotená a živočíšna príťažlivosť Stanleyho v podaní Branda úplne ovláda plátno oproti zúfalému poetickému hrdinstvu Blanche, stvárnenú krehkou kráskou Vivien Leighovou. Kowalski, ako ho stelesnil Brando, má v sebe aj čosi revoltujúce. Nezdá, že nie je schopný akéhokoľvek citového vzruchu, je skôr preťažený nárokmi oboch žien vo svojom dome, praktickej a materinskej manželky Stelly, a jej sestry Blanche so sklonmi k „poézii a k všetkému krásnemu“, ktorá si na základe svojej predstieranej prevahy nárokuje nadvládu nad mužmi. Brando vytvára hrdinu na najnižšom stupni spoločenského rebríčka, ktorý vzdorovito zotrváva vo svojom postavení. Svojou útočnou nenávisťou k ženám nie je ani tak nástupcom eroticky ľahostajných postáv, ide skôr o milovníka, ktorému chýba ženský ideál.

 

 

 

 

Metóda, pri ktorej herec nemá hrať svoju postavu, ale stať sa postavou, bola v tomto období revolučná. Brando a jeho generační spolupútníci, ako Montgomery Clift, James Dean a neskôr aj Paul Newman, nielenže vytvorili nový, zaujímavý typ hrdinu, ale aj spôsob akým pristupovali k jeho stvárneniu, celkovo zmenil pohľad na herectvo. Na jednej strane sa herec snaží vykopať svoje najhlbšie a najdrsnejšie skúsenosti, ktoré premieta do postavy, dodáva jej niečo zo svojho rozmeru, spomienky opäť prežíva, podobne ako na terapii, na druhej strane sa snaží dodať postave biografické podrobnosti a životnú históriu, aj keď fiktívnu, a do takto vytvoreného života sa kompletne ponorí. Toto je rozdiel medzi Stanislavského Systémom a Strasbergovou metódou – jeho žiaci poznajú limity vlastných skúseností, a preto pracujú aj na vytvorení fiktívnych zážitkov, ktoré sa snažia napodobniť rôznymi spôsobmi. Takýmto spôsobom sa snažia urobiť zážitky a emócie z nich pravdivé.

 

 

Acting à la Brando

 

Brandov Kowalski začína pri maskách a kostýme. Už tu môžeme vidieť markantný rozdiel medzi jeho jednoduchým a účelovým oblečením, ktoré primerane zapadá do prostredia, v ktorom žije a pracuje – nohavice, tričko, košeľa (ktoré sa patrične zašpiní, upotí, roztrhá), a Leighovej Blanche s jemne a detailne prepracovanými šatami s nádychom zašlej noblesy. Takmer každý jej zreteľný verbálny aj neverbálny prejav, ladný pohyb a presné gestá naznačujú prítomnosť kamery. Brando akoby ani nevie, že tam kamera je. V prvej scéne kráča dopredu tak blízko ku kamere, chvíľu to vyzerá, že do nej vrazí, zatiaľ čo si poškriabe hruď. V mnohých scénach vyzerá Brando nezúčastnene, akoby si počas dramatického výstupu Leighovej, chcel iba zahrať partičku pokru so svojimi kamarátmi. Jeho prehovor je zriedkavejší, prostý a priamy. Nevyužíva žiadne trópy na vyjadrenie myšlienok (emócie nevyjadruje verbálne vôbec) a častokrát mu nie je ani poriadne rozumieť, buď si niečo mrmle alebo počas prehovoru je. Takmer vždy sa venuje aj iným drobným činnostiam, ktoré odpútavajú pozornosť od jeho hereckého prejavu a pôsobí tak maximálne prirodzene. Film je väčšinou snímaný statickou kamerou, to dáva voľnosť Brandovi pohybovať sa po priestore svojským spôsobom a ignorovať kameru a jej rámovanie. Kazan vyžadoval od hercov istú mieru improvizácie a nie striktné dodržiavanie scenára. Stanleyho bezprostrednosť je vidieť pri náhlych až desivých prejavoch zúrivosti, ale aj v iných scénach, napríklad keď tľapne Stellu po zadku pred svojimi kamarátmi a Blanche. Jeho pohŕdavý a nezaujatý postoj šokuje aj samotnú Blanche, ktorá, napriek jej odporu k takýmto mužom, s ním spočiatku flirtuje. Blanche okrem toho pracuje s archetypálnym obrazom seba samej, kedy je jemná, kultivovaná a cnostná a so skutočným ja, ktoré už dávno nie je také cnostné a oddané, ako sa na ženu v jej postavení patrí. Zmena v hlase, rétorike aj pohybe je znateľná, Blanche sa nám tak postupne otvára a diváci jej tajomstvo postupne odhaľujú.

 

 

Strasbergova metóda je motorom a odrazovým mostíkom pre viaceré nezabudnuteľné filmové úlohy aj súčasných hereckých predstaviteľov, medzi inými napríklad Robert De Niro, Al Pacino, Christian Bale, Hilary Swank, Dustin Hoffman, Daniel Day-Lewis, Heath Ledger, Jack Nicholson a ďalší. Avšak kvôli svojím možným negatívnym psychickým dopadom je často kritizovaná.

 

 

Mária Miniariková

V spolupráci s občianskym združením 9múz sme vám priniesli sériu videorozhovorov s našimi hosťami. Na záver sme oslovili francúzskeho režiséra Vincenta Dieutreho, ktorý bol jedným z našich festivalových porotcov súťaže dokumentárnych filmov. V rozhovore sme sa ho opýtali na autobiografické prvky v jeho tvorbe a na jeho názor na festival a súťažné filmy. Rozhovor prebiehal v anglickom jazyku, ale sú k nemu priložené aj slovenské titulky.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme sa rozhodli osloviť srbského režiséra Bojana Vuletića, ktorého film Requiem za pani J. (2017, Rekvijem za gospođu J.) sa premietal aj v rámci MFF Bratislava a ktorý bol zároveň jedným z porotcov súťaže hraných filmov.

19. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava dnes oficiálne končí, avšak aj počas posledného dňa sa môžu návštevníci tešiť na mimoriadne tituly a sprievodný program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe.

 

V utorok 14. novembra sa v kine Lumière rozdali ocenenia víťazným filmom 19. ročníka MFF Bratislava, ktorý stále pokračuje v kinách Mladosť,  MIER v Modre, Mier v Seneci a Záhoran v Malackách.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme oslovili bosnianskeho herca Ermina Brava, ktorý si zahral až v dvoch filmoch, ktoré uvádzame na MFF Bratislava – v postapokalyptickom sci-fi Zrno (Grain, 2017) a emotívnej psychodráme vyrovnávajúcej sa s dôsledkami vojny v Juhoslávii Chlapi neplačú (Men Don’t Cry,2017).

Interview

 

Svet podľa Daliborka (2017) v Česku vyvolal kontroverzné ohlasy kvôli ústrednej postave „nežného” neonacistu. Klusák ho našiel na internete. 

 

Pomaly sa blížime k záveru festivalu a Kinečko má pre vás odporúčania na dnešné projekcie – tentokrát expandujeme do satelitných miest pri Bratislave.

Medzinárodný filmový festival Bratislava sa už pomaly chýli ku koncu, ale ešte stále ponúka návštevníkom pestrý program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe. Od zajtra sa zároveň festival rozširuje aj do ďalších regionálnych miest, Modry, Malaciek a Senca.

S iránskym režisérom Alim Asgarim sme sa rozprávali o jeho filme Zmiznutie (Disappearance, 2017), filmárskych začiatkoch, procese vzniku jeho filmov, ale aj o situácii v iránskej spoločnosti a kinematografii. Jeho celovečerný debut rozpráva o páriku mladých milencov, ktorí sa dostali do vážneho problému a na jeho vyriešenie majú len pár hodín.

Dráždivo znejúci titul najnovšieho filmu štyridsaťročného indického režiséra Sanala Kumara Sasidharana, Sexy Durga, klame telom. Ide totiž o temnú road movie mladého páru naprieč juhoindickou provinciou Kerala.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Oslovili sme aj debutujúcu Soňu Maletzovú, ktorá na festivale uviedla v špeciálnej predpremiére svoj film Varga, unikátny portrét slovenskej hudobnej ikony a legendy, Mariána Vargu.

 

Električka zvaná Túžba (A Streetcar Named Desire, 1951) s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe je z hľadiska hereckej práce prelomovým filmom kvôli uplatneniu princípov method acting. Viac o histórii a definícii tejto hereckej metódy píše Mária Miniariková.