S iránskym režisérom Alim Asgarim sme sa rozprávali o jeho filme Zmiznutie (Disappearance, 2017), filmárskych začiatkoch, procese vzniku jeho filmov, ale aj o situácii v iránskej spoločnosti a kinematografii. Jeho celovečerný debut rozpráva o páriku mladých milencov, ktorí sa dostali do vážneho problému a na jeho vyriešenie majú len pár hodín. Behajú z jednej nemocnice do druhej a zháňajú pomoc, no žiadny z doktorov nechce mladú ženu prijať a poskytnúť jej lekársku asistenciu, ktorú tak zúfalo potrebuje. Zatiaľ čo sa pár usilovne snaží nájsť riešenie, musí svoju lásku skrývať pred rodičmi. Zmiznutie sa na MFF Bratislava zúčastnilo súťaže hraných filmov.

 

Iránska kinematografia je v medzinárodnom kontexte niečo ako fenomén. Je silná a životaschopná a veľmi dobre sa presadzuje na zahraničných festivaloch. Prečo práve Irán?

Po revolúcii v Iráne a iracko-iránskej vojne sa krajina hodnotovo úplne zmenila, najmä čo sa týka vnímania náboženstva. Mladá generácia, ktorá sa vrátila z iracko-iránskej vojny, začala byť veľmi citlivá na problémy v spoločnosti. Táto generácia vnímala veľké zmeny, ktoré sa diali v krajine a zanietene o nich komunikovala. Nová spoločenská situácia si tiež žiadala nových, mladých tvorcov. Irán má navyše veľmi silnú lyrickú a literárnu tradíciu. Aj vďaka tomu malo veľmi veľa ľudí blízko k umeniu. Kinematografia, ako nový umelecký druh, má veľkú silu, schopnosť syntézy rôznych foriem umenia a lepšiu schopnosť „bezbariérovo“ komunikovať. To sú podľa mňa hlavné dôvody.

 

 

Ktorí tvorcovia, predovšetkým z Iránu, mali najväčší vplyv na váš spôsob myslenia a štýl?

Z iránskej kinematografie mám najradšej Asgara Fahradiho, Jafara Panahiho a Abbasa Kiarostamiho, ale snažím sa nekopírovať ich štýl. Vzhľadom na to, že sme z Iránu a máme spoločný kontext, nájdu sa u nás mnohé podobnosti, avšak ja sa im snažím vyhýbať a nájsť si svoj vlastný hlas.

 

Máte záujímavý životopis. Najskôr ste študovali manažment v Iráne, potom réžiu v Ríme a následne ste získali veľký medzinárodný úspech so svojimi filmami. O čom ste premýšľali, keď ste, napríklad, išli po manažmente študovať film?

Ja som chcel od začiatku študovať film, ale kvôli rodinným problémom, nízkemu veku a otcovým protestom som ho napokon študovať nešiel. Pokiaľ však v Iráne nejdete na univerzitu, musíte povinne nastúpiť na vojenskú službu a tak som sa rozhodol vybrať si akúkoľvek školu a voľba nejako padla na manažment. Dnes však z neho neviem nič.

 

 

Takže vám to nepomohlo, napríklad pri zháňaní financií?

Nie, ale všetko v živote je nejakou formou skúsenosti a našiel som si tam množstvo skvelých priateľov. Po jednom až dvoch rokoch na univerzite som začal pracovať v štúdiu krátkych filmov a ako asistent réžie a po doštudovaní som konečne mohol ísť do Talianska a študovať to, čo mám rád.

 

Film je teda vašou láskou už od detstva…

Áno, ale keď si to tak vezmete, tak každý má rád filmy. Niekto sa na ne rád pozerá a niekto ich rád vytvára. Vo veku sedemnásť – osemnásť rokov som začal pozerať klasické americké filmy, napríklad westerny, a od toho momentu započala moja túžba po nakrúcaní. Dnes mám radšej filmy z Európy, napríklad z Rumunska či severských krajín, ale veľký vplyv na mňa mala aj tvorba Michaela Hanekeho. S klasikov mám rád Angelopoulosa a talianskych filmárov zo 60. rokov, ako Ferreri, Rossellini, Fellini, Antonioni, de Sica a mnoho ďalších.

 

 

Mohli by ste popísať ako vo vašom prípade prebieha proces vzniku filmu od úvodnej myšlienky až po realizáciu?

Všetko stojí na jednej jednoduchej myšlienke, napríklad moje dva krátke filmy sú postavené na obrázku z Facebooku. Následne sa s mojou spoluscenáristkou, snažíme na daný nápad pozrieť spoločne – ja z mužskej a ona zo ženskej perspektívy. Veľa sa o tom rozprávame a vytvoríme jednostranovú synopsu. Následne začneme vytvárať scenár a keď je hotový, zájdem za niekoľkými priateľmi – producentami a dám im ho prečítať. Nemám rád, keď sa na scenár pozerá príliš veľké množstvo ľudí, pretože mnohí by doň chceli vkladať svoj vlastný pohľad na vec, svoju ideológiu. Preto ho dávam prečítať len dvom-trom ľuďom, s ktorými sa poznám, ktorým verím. Následne prichádza fáza produkcie. V Iráne nie je príliš ťažké zohnať peniaze, pretože tam je množstvo investorov, ktorí majú záujem financovať filmy. Preto nepotrebujeme zháňať peniaze z televízie alebo inštitúcií. Funguje to ako v USA, kde štúdiá majú svoje vlastné peniaze. Všetko je súkromné.

 

Avšak USA je niekoľko-násobne väčšia krajina s obrovským konzumným trhom…

V Iráne sa však v kinách hrajú len iránske filmy a ľudia sa na ne aj radi pozerajú. Zahraničné tituly vychádzajú len na DVD nosičoch. Najviac divákov chodí na komédie, avšak vysokú návštevnosť majú aj niektoré drámy. Napríklad Fahradiho filmy zarobia len v Iráne 5 miliónov dolárov. Vidí ich veľké množstvo divákov.

 

To je zaujímavé, pretože v našej krajine je Fahradi považovaný za artového režiséra a artové filmy u nás majú naozaj veľmi nízku návštevnosť.

V Iráne všetko stojí na hercoch a Fahradi má vo filmoch vždy aspoň tri-štyri veľmi veľké herecké hviezdy. Navyše je aj medzinárodne úspešný, čo má taktiež veľký dopad na návštevnosť. Pokiaľ máte veľké herecké mená a medzinárodný úspech, tak je vysoko pravdepodobné, že budete mať aj vysokú návštevnosť. Samozrejme, pre mnoho ľudí vo vláde to je neprijateľné, takže pokiaľ sa váš film objaví v Benátkach alebo v Cannes, snažia sa vám robiť napriek.

 

 

Váš film Zmiznutie hovorí o represii a atmosfére strachu v iránskej spoločnosti. Zaujímalo by ma, ako je na tom umelecká komunita. Je v Iráne nejaká cenzúra alebo autocenzúra?

V každej kultúre je nejaká forma cenzúry a sú v nej nejaké tabu. Otázkou je, samozrejme, miera tejto cenzúry. Irán je krajinou, v ktorej zohráva veľkú úlohu náboženstvo a tradícia, má iné hodnoty, takže tá úroveň je odlišná. Filmári a umelci však vnímajú samých seba ako hlas krajiny a spoločnosti, takže nežijeme v nejakej represívnej atmosfére. Avšak stále je problematické hovoriť o rôznych tabu, pretože mnohí ľudia o tom neradi hovoria či počujú. Takže treba hľadať cesty ako o tom hovoriť.

 

Aký je v tomto ohľade rozdiel medzi Európou a Iránom?

Ja sa predovšetkým snažím nachádzať podobnosti. Už len to, že sa môj najnovší film hrá v Bratislave, v Taliansku, či vo Francúzsku, dokazuje, že máme mnoho spoločného. Je síce pravdou, že vaše krajiny nám boli bližšie pred 50 rokmi, a že sa kvality hodnôt zmenili. V Taliansku mi napríklad hovorili, že hodnoty, ktoré sú zobrazené vo filme, boli pevnou súčasťou väčšinovej spoločnosti ešte pred dvadsiatimi rokmi. Teraz ich možno nájdeme v nejakých menších veriacich vidieckych oblastiach. Ale pozitívne prijatie môjho filmu v západných krajinách dokazuje, že podobnosti tu sú. A ja som rád, že môj film dokáže so západnými divákmi komunikovať.