Nekomponujeme zábery, ale vytvárame vzťahy

Rozhovor 

 

Maďarský režisér Szabolcs Hajdu nie je slovenským divákom neznámy. Jeho nový film Rodinné šťastie je však v kontexte režisérovej tvorby v rôznych zmysloch prekvapením. Stál len 5000 Eur a režisér ho nakrútil vo vlastnom byte so svojou vlastnou rodinou. Snímka mala premiéru tento rok na IFF Karlove Vary kde získala hlavnú cenu Krištálový glóbus a Hajdu tiež cenu za svoj herecký výkon v tomto filme. Pred dvomi dňami získal Szabolcs Hajdu špeciálnu cenu za réžiu na Medzinárodnom filmovom festivale v Cottbuse.

 

 rodinne delegacia

 

EK: Film Rodinné šťastie hovorí o ľuďoch, ktorí sú pokrvne spriaznení a v konečnom dôsledku sa majú navzájom radi. Čo sa im stalo, že sa k sebe v určitej situácii chovajú tak ako sa chovajú a akú to má súvislosť s celkovou spoločenskou, politickou a ekonomickou situáciou?

 

SH: Politika vždy ovplyvňuje každodenný život, to sa nedá obísť. Ovplyvňuje to spoločenskú náladu a obísť to by bolo veľmi ťažké. Ja sám som sa do istého času snažil cítiť ako turista v Maďasku, ale bohužiaľ rozumiem tomu o čom sa rozprávajú ľudia na ulici. Chodia k nám priatelia a rozprávajú o tom, čo sa im deje, nosím deti do školy a zo školy a tak sa aj ja stávam súčasťou toho kolobehu. Keď potom nakrútime takýto film, ktorý sa odohráva u nás doma, tak sa do neho samozrejme tiež dostane tá spoločenská nálada, ktorá panuje v krajine, v ktorej žijeme. Pokiaľ k tej téme pristúpime citlivo a úprimne.

 

EK: Aká je teda spoločenská nálada, ktorá sa odrazila na tvojom Rodinnom šťastí?

 

SH: Vyjadrím to metaforou. Od detstva som si predstavoval život ako veľkú bielu plachtu zavesenú na šnúre, kde ľudia ktorých uznávam a rešpektujem sú štipcami,  ktoré držia túto plachtu. V posledných rokoch mám pocit, že tie štipce tak postupne opadávajú a po každom štipci vznikne medzera, v ktorej sa plachta spustí nižšie a celá sa trochu pokrčí. Zároveň vzniká obava, že jedného dňa sa plachta neudrží a celá spadne do špiny. Práve takto nejako pociťujem aktuálnu situáciu v Maďarsku. Mnohí z tých „štipcov“ prestali byť aktívni, alebo zomreli, alebo ochoreli, stali sa alkoholikmi a na miesto nich nie je nikto a nič čo by držalo plachtu. Zmizli referenčné body, z čoho je človek neistý a neurotický. Sme si neistí z každého uhľa pohľadu. Ako mame vychovávať deti, v úcte k autoritám alebo liberálne? Máme odísť alebo zostať? Nikto nám to nepovie a dokonca už nikto ani neanalyzuje čo má a čo nemá zmysel. Zisťujeme to len veľmi približne a v obrovskej neistote. A popri tom musíme žiť svoje každodenné životy a robiť drobné každodenné rozhodnutia. A aj keď si nimi vôbec nie sme istí, musíme tie rozhodnutia robiť, pretože ináč ich urobí niekto za nás. A približne o tomto stave je aj náš nový film.

 

2246945_625x

 

EK: Film Rodinné šťastie je na jednej strane adaptáciou divadelnej hry (tvojej vlastnej), na druhej strane, tým že v ňom vystupuješ spolu so svojou rodinou a odohráva sa v vašom vlastnom byte ho ako keby posúva od fikcie a štylizácie k dokumentu…prečo si sa rozhodol zvoliť takúto formu?

 

SH: Nesúhlasím, že ide o dokumentárne prostriedky. Práve naopak. V podstate mi išlo predovšetkým o to, že pozornosť diváka v divadle neviem riadiť. On sa pozerá tam kam chce a keď sa rozhodne, že sa bude pozerať hodinu a pol na jedného herca, ktorý ho najviac zaujme, tak ja s tým neviem urobiť nič. Naopak vo filme sa pozerá divák na to, čo mu ukazujem ja. Nemôžem mu však ukázať všetko, pretože keby som vo filme ponechal každú jednu repliku, vyzeral by ako zlý prenos z divadelného predstavenia. Akcenty preto musíme položiť oveľa konkrétnejšie ako v divadle. Veľmi veľa vecí sa preto udeje mimo kamery a zostanú utajené pred divákom. Kamera v tomto filme sa vyznačuje tým, že je vždy ako keby s niekým. Vždy sa nachádza v intímnej sfére niektorej z postáv. Prechádza od jedného subjektu k druhému subjektu. To je vlastne veľmi nedokumentaristické, pretože dokumentárne filmy sa väčšinou snažia o objektivitu. Vôbec sme nemali ambíciu robiť celkové zábery scény, tie sme zrušili hneď na začiatku. Dohodli sme sa, že nekomponujeme zábery, ale vytvárame vzťahy. Keby sme sa rozhodli komponovať obrazy, pravdepodobne by sme za dvadsať až tridsať minút ukázali všetky obrazy v byte a ďalej by to nebolo zaujímavé. Ale tým, že sme sa rozhodli vytvárať vzťahy a vzťahy sa neustále menia, dokázali sme potiahnuť ešte ďalšiu pol hodinu bez toho, aby to bola nuda. Tento spôsob rozprávania je veľmi vzrušujúci a už dlhšie ma baví s ním experimentovať.

 

2246941_600x400

 

EK: Doteraz si na všetkých filmoch spolupracoval so skvelým kameramanom Andrásom Nagyom, s ktorým ste už tvorili známu dvojicu, akési pokračovanie Bergmana-Nykvista, alebo našich pôvodne stredoeurópskych Formana-Ondříčka. Prečo si sa ho rozhodol vo svojom najnovšom filme vymeniť za trinástich kameramanov, konkrétne študentov kamery? Vyžadovala si to forma filmu alebo ti išlo skôr o to, vytvoriť pre svojich študentov výnimočne kreatívne zadanie?

 

SH: Pri nakrúcaní tohto filmu prebiehalo všetko veľmi organicky a ako keby sa to samo vymýšľalo. Keď sme sa rozhodli začať nakrúcať tento film, už rok som učil decká, ako sa dá spracovať dialóg nekonvenčným spôsobom. Aby nevytvárali celú scénu prestrihmi medzi celkom a dvomi hovoriacimi postavami. Alebo aby sa im nestávalo, že iba švenkujú medzi dvoma tvárami. Skúšali sme pochopiť situáciu, pochopiť vzťah postáv a tento vzťah vyjadriť cez kameru. Žiadal som od nich citlivý prístup a tomu sme venovali cvičenia aj skúšky. Práve keď sme ukončili túto fázu výuky na škole, dokončil som predstavenie v divadle a rozhodol som sa nakrútiť podľa neho film. A vzhľadom na to, že išlo o taký malý film, mohli sme si dovoliť dať študentom príležitosť, aby si na ňom vyskúšali, to čo sa práve naučili v škole. Ďalším dôvodom je, že sme nemali peniaze na to, aby sme zaplatili kameramana. Nech je András Nagy akýkoľvek dobrý kamarát, nechcel som ho žiadať, aby pracoval na filme úplne zadarmo. Okrem toho, trvalo by mi veľmi dlho, kým by som vysvetlil Andrásovi, čo si predstavujem, pretože on by vychádzal z celkom iného základu. Títo študenti mali tréning presne na to, čo som potreboval. Z každého pohľadu bola pri tomto filme lopta nafúknutá tak na tvrdo (čo sa týka hercov, kameramanov…), že sme sa mohli hrať. No a nemohol som si zo študentov vybrať iba jedného, pretože by to nebolo pedagogicky správne. Rozdelili sme si obrazy a študenti pracovali v päťčlenných štáboch, v ktorých bol vždy jeden kameraman. Tieto tímy medzi sebou rotovali, takže to bola dobrá skúsenosť aj z pohľadu vzájomnej spolupráce.

 

669-reziser-filmu-rodinne-stesti-szabolcs-hajdu

 

EK: Si úspešný režisér, tvoje filmy vyhrávajú prestížne festivaly a žnú pozitívne kritiky. Ako je možné, že film Rodinné šťastie nezískal žiadnu finančnú podporu od štátu?

 

SH: Nejde o to, že som nedostal, ale o to, že som nepýtal. Môj veľmi dobrý priateľ Buharov to nazval „samogulagom“. Nesúhlasil som s politikou nášho Filmového fondu. Veľakrát som to aj povedal a chcem byť dôsledný. Keď sme film dokončili, všetci nám radili, aby sme ho nahlásili do oficiálnej databázy Magyár Filmunió, ktorá ho pošle na festival do Karlovych Varov. Keď si ale vo Filmunió film pozreli, povedali, že ho do Varov nepošlú. Jednak preto, že sa im nepáči a podľa nich to ani nie je film a tiež preto, že nebol podporený Filmovým fondom. Film sme teda poslali do Varov na vlastnú päsť. Keď nás napokon vybrali do súťaže, dostali sme sa do problémov, pretože od nás vyžadovali štandardné propagačné materiály ako trailer, plagát, presskit, na ktoré sme my nemali peniaze. Nejaké materiály sme si napokon svojpomocne vyrobili sami a v Karlovych Varoch sme fungovali skôr ako turisti. Motali sme sa po meste a chodili na výlety do okolitých kopcov. Keď sme dorazili na festival, oficiálna maďarská delegácia práve odchádzala naspäť do Pešti. Do dnešného dňa nie je film Rodinné šťastie v oficiálnych zoznamoch a katalógoch maďarskej kinematografie. Našťastie to ani nepotrebujeme, pretože po tom, čo sme vyhrali Hlavnú cenu v Karlovych Varoch, festivaly nás samé kontinuálne pozývajú. Veľmi sa z toho tešíme, keďže pôvodne sme vôbec neočakávali, že by film uviedol nejaký festival, nieto ešte Karlove Vary. Momentálne to vyzerá tak, že pôjdeme aj do slovenskej kinodistribúcie, keďže v Čechách film zakúpil Aerofilms.

 

EK: Mohol by si vysvetliť, prečo vlastne nesúhlasíš s politikou Maďarského národného filmového fondu?

 

SH: Preto, že Fond vznikol na základe agresívneho politického rozhodnutia a celý ten systém je veľmi agresívny. V podstate úplne zrušili sebestačnosť filmovej obce. Samozrejme, že stále vznikajú dobré filmy, ktoré prinášajú dobré výsledky ale dobré filmy robia režiséri a nie fond. Dobré filmy vznikali v Maďarsku vždy, s tým nikdy nebol problém. Lenže my vidíme len tie filmy, ktoré vznikli a nie tie, ktoré odmietli. Poznám veľa talentovaných režisérov, ktorým zamietli už ôsmy scenár. A takto filmár nemôže dlohodobo fungovať. Vlastne momentálne tak v Maďarsku asi fungujem len ja. Celý film sme vyrobili na vlastné náklady a keď som ho chcel postrihať, musel som osem hodím odpracovať na stavbe. A moja žena Orsolya (herečka, hlavná predstaviteľka vo filme Rodinné šťastie) v parfumérii. Ja mám síce fyzickú prácu rád a dokonca ma aj psychicky obohacuje, ale stojí ma veľa času, ktorý by som ináč investoval do filmu.

 

EK: Plánuješ začať nakrúcať ďalší film? Budeš na neho žiadať dotáciu z Maďarského národného fondu?

 

SH: Áno. Po dokončení rozpracovaných divadelných predstavení sa pustím do nového filmu. Máme už nejaké úspory z festivalov a budeme hľadať zahraničných koproducentov. Maďarský fond o dotáciu nebudem žiadať. Okrem toho, opäť nepôjde o drahý film. Musím povedať, že po pomerne drahých filmoch, ktoré som už doteraz nakrútil som zistil, že malé a lacné filmy ma baví nakrúcať oveľa viac. Celý proces funguje rýchlejšie a prirodzenejšie. Kým na mojich veľkých filmoch mi nakoniec vždy veľa vecí prekážalo, s Rodinným šťastím som absolútne spokojný.

 

Eva Križková

 

(Z Maďarčiny tlmočil Mátyás Prikler)

 

 

 

 

 

 

Po záverečnom ceremoniáli 18. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava verejnosť pozná víťazov trojice medzinárodných súťaží. Hlavné ceny získali hraný film Tramontane (2016), dokument Prijímanie (Komunia, Communion, 2016) a krátky film Adaptácia (Adaptacja, Adaptation, 2016).

18. MFF Bratislava už pozná víťazov. Záverečný ceremoniál  sa uskutočnil včera 16. novembra 2016 v kine Nostalgia. Program festivalu dnes pokračuje ešte v 2 festivalových kinách – v Kine Lumiére (K2), v Kine Mladosť, a tiež v ofociálne festivalovej kaviarni Gorila.sk Urban Space.

(štvrtok 20.15, kino Lumiére (K2))

Recenzia

 

Mladý, 34 ročný poľský režisér dokumentárnych filmov Michal Marczak, má napriek svojmu veku za sebou už tri celovečerné filmy.

 

 

Aj keď je festival je už slávnostne a oficiálne uzatvorený, my vás stále čakáme v kinosálach s filmovým programom, ktorý sa neoplatí premeškať. Navyše stále pokračuje Divácka súťaž, ktorej sa môžete zúčastniť aj vy.

 

Rozhovor

 

Na prednáške „Farba a svetlo” biofyzika a fotonika Dušana Chorváta z výskumného inštitútu Medzinárodné laserové centrum, ktorá sa uskutočnila v rámci sprievodného programu 18. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (sekcia Lexikón: Farba) sa to miestami ponášalo na projekciu experimentálneho filmu či posluch Kraftwerk-u.

Recenzia 

 

The Birth of a Nation, r. Nate Parker, USA, 2016

20:00 Kino Lumiére (K1)

 

Snaha amerických filmárov nakrútiť remake skoro každého možného filmu stále pokračuje. Obdobie medzi jednotlivými filmami sa pohybuje v najrôznejších dĺžkach od pár rokov po desiatky. 

 

Na stredu je pre vás pripravená komentovaná prehliadka, diskusie, ale i s vyhlásením tohtoročného laureáta ocenenia za dlhoročnú umeleckú tvorbu a držiteľom pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy.

 

Rozhovor

 

V Súťaži hraných filmov zaujal príbeh Svetáckeho dievčaťa Giulie, ktorej nalinkovaný život a hodnotový svet náhle rozvráti stretnutie s mladým drogovým dílerom s príznačným menom, Libero. Režisér Marco Danieli, ktorý sa včera osobne zúčastnil na bratislavskom premietaní nám prezradil zopár informácií zo zákulisia tvorivého procesu na tomto filme.

 

Portugalský režisér Pedro Peralta, ktorý spolupracuje s produkčnou spoločnosťou Terratreme Films a na IFF Bratislava uviedol v Súťaži krátkych filmov snímku Záchrana nám prezradil, prečo vzniká v Portugalsku v posledných rokoch pomerne veľa úspešných krátkych filmov a akým spôsobom sa dostávajú k divákom.

 

MFF Bratislava v spolupráci s občianskym združením Červený nos (Clowndoctors) aj tento rok pripravili charitatívnu projekciu, ktorá sa uskutoční už dnes v Kine Mladosť.

 

Kto nestihol skvelú masterclass Alexa Rossa Perryho, má možnosť dozvedieť sa niečo o jeho tvorbe, vzťahu k nezávislému filmu ale aj komerčnej filmovej produkcii z tohto krátkeho videorozhovoru.

 

Aj predposledný deň festivalu je nabitý výnimočnými titulmi, ktoré sme pre vás opäť prehľadne zhrnuli.