Nekomponujeme zábery, ale vytvárame vzťahy

Rozhovor 

 

Maďarský režisér Szabolcs Hajdu nie je slovenským divákom neznámy. Jeho nový film Rodinné šťastie je však v kontexte režisérovej tvorby v rôznych zmysloch prekvapením. Stál len 5000 Eur a režisér ho nakrútil vo vlastnom byte so svojou vlastnou rodinou. Snímka mala premiéru tento rok na IFF Karlove Vary kde získala hlavnú cenu Krištálový glóbus a Hajdu tiež cenu za svoj herecký výkon v tomto filme. Pred dvomi dňami získal Szabolcs Hajdu špeciálnu cenu za réžiu na Medzinárodnom filmovom festivale v Cottbuse.

 

 rodinne delegacia

 

EK: Film Rodinné šťastie hovorí o ľuďoch, ktorí sú pokrvne spriaznení a v konečnom dôsledku sa majú navzájom radi. Čo sa im stalo, že sa k sebe v určitej situácii chovajú tak ako sa chovajú a akú to má súvislosť s celkovou spoločenskou, politickou a ekonomickou situáciou?

 

SH: Politika vždy ovplyvňuje každodenný život, to sa nedá obísť. Ovplyvňuje to spoločenskú náladu a obísť to by bolo veľmi ťažké. Ja sám som sa do istého času snažil cítiť ako turista v Maďasku, ale bohužiaľ rozumiem tomu o čom sa rozprávajú ľudia na ulici. Chodia k nám priatelia a rozprávajú o tom, čo sa im deje, nosím deti do školy a zo školy a tak sa aj ja stávam súčasťou toho kolobehu. Keď potom nakrútime takýto film, ktorý sa odohráva u nás doma, tak sa do neho samozrejme tiež dostane tá spoločenská nálada, ktorá panuje v krajine, v ktorej žijeme. Pokiaľ k tej téme pristúpime citlivo a úprimne.

 

EK: Aká je teda spoločenská nálada, ktorá sa odrazila na tvojom Rodinnom šťastí?

 

SH: Vyjadrím to metaforou. Od detstva som si predstavoval život ako veľkú bielu plachtu zavesenú na šnúre, kde ľudia ktorých uznávam a rešpektujem sú štipcami,  ktoré držia túto plachtu. V posledných rokoch mám pocit, že tie štipce tak postupne opadávajú a po každom štipci vznikne medzera, v ktorej sa plachta spustí nižšie a celá sa trochu pokrčí. Zároveň vzniká obava, že jedného dňa sa plachta neudrží a celá spadne do špiny. Práve takto nejako pociťujem aktuálnu situáciu v Maďarsku. Mnohí z tých „štipcov“ prestali byť aktívni, alebo zomreli, alebo ochoreli, stali sa alkoholikmi a na miesto nich nie je nikto a nič čo by držalo plachtu. Zmizli referenčné body, z čoho je človek neistý a neurotický. Sme si neistí z každého uhľa pohľadu. Ako mame vychovávať deti, v úcte k autoritám alebo liberálne? Máme odísť alebo zostať? Nikto nám to nepovie a dokonca už nikto ani neanalyzuje čo má a čo nemá zmysel. Zisťujeme to len veľmi približne a v obrovskej neistote. A popri tom musíme žiť svoje každodenné životy a robiť drobné každodenné rozhodnutia. A aj keď si nimi vôbec nie sme istí, musíme tie rozhodnutia robiť, pretože ináč ich urobí niekto za nás. A približne o tomto stave je aj náš nový film.

 

2246945_625x

 

EK: Film Rodinné šťastie je na jednej strane adaptáciou divadelnej hry (tvojej vlastnej), na druhej strane, tým že v ňom vystupuješ spolu so svojou rodinou a odohráva sa v vašom vlastnom byte ho ako keby posúva od fikcie a štylizácie k dokumentu…prečo si sa rozhodol zvoliť takúto formu?

 

SH: Nesúhlasím, že ide o dokumentárne prostriedky. Práve naopak. V podstate mi išlo predovšetkým o to, že pozornosť diváka v divadle neviem riadiť. On sa pozerá tam kam chce a keď sa rozhodne, že sa bude pozerať hodinu a pol na jedného herca, ktorý ho najviac zaujme, tak ja s tým neviem urobiť nič. Naopak vo filme sa pozerá divák na to, čo mu ukazujem ja. Nemôžem mu však ukázať všetko, pretože keby som vo filme ponechal každú jednu repliku, vyzeral by ako zlý prenos z divadelného predstavenia. Akcenty preto musíme položiť oveľa konkrétnejšie ako v divadle. Veľmi veľa vecí sa preto udeje mimo kamery a zostanú utajené pred divákom. Kamera v tomto filme sa vyznačuje tým, že je vždy ako keby s niekým. Vždy sa nachádza v intímnej sfére niektorej z postáv. Prechádza od jedného subjektu k druhému subjektu. To je vlastne veľmi nedokumentaristické, pretože dokumentárne filmy sa väčšinou snažia o objektivitu. Vôbec sme nemali ambíciu robiť celkové zábery scény, tie sme zrušili hneď na začiatku. Dohodli sme sa, že nekomponujeme zábery, ale vytvárame vzťahy. Keby sme sa rozhodli komponovať obrazy, pravdepodobne by sme za dvadsať až tridsať minút ukázali všetky obrazy v byte a ďalej by to nebolo zaujímavé. Ale tým, že sme sa rozhodli vytvárať vzťahy a vzťahy sa neustále menia, dokázali sme potiahnuť ešte ďalšiu pol hodinu bez toho, aby to bola nuda. Tento spôsob rozprávania je veľmi vzrušujúci a už dlhšie ma baví s ním experimentovať.

 

2246941_600x400

 

EK: Doteraz si na všetkých filmoch spolupracoval so skvelým kameramanom Andrásom Nagyom, s ktorým ste už tvorili známu dvojicu, akési pokračovanie Bergmana-Nykvista, alebo našich pôvodne stredoeurópskych Formana-Ondříčka. Prečo si sa ho rozhodol vo svojom najnovšom filme vymeniť za trinástich kameramanov, konkrétne študentov kamery? Vyžadovala si to forma filmu alebo ti išlo skôr o to, vytvoriť pre svojich študentov výnimočne kreatívne zadanie?

 

SH: Pri nakrúcaní tohto filmu prebiehalo všetko veľmi organicky a ako keby sa to samo vymýšľalo. Keď sme sa rozhodli začať nakrúcať tento film, už rok som učil decká, ako sa dá spracovať dialóg nekonvenčným spôsobom. Aby nevytvárali celú scénu prestrihmi medzi celkom a dvomi hovoriacimi postavami. Alebo aby sa im nestávalo, že iba švenkujú medzi dvoma tvárami. Skúšali sme pochopiť situáciu, pochopiť vzťah postáv a tento vzťah vyjadriť cez kameru. Žiadal som od nich citlivý prístup a tomu sme venovali cvičenia aj skúšky. Práve keď sme ukončili túto fázu výuky na škole, dokončil som predstavenie v divadle a rozhodol som sa nakrútiť podľa neho film. A vzhľadom na to, že išlo o taký malý film, mohli sme si dovoliť dať študentom príležitosť, aby si na ňom vyskúšali, to čo sa práve naučili v škole. Ďalším dôvodom je, že sme nemali peniaze na to, aby sme zaplatili kameramana. Nech je András Nagy akýkoľvek dobrý kamarát, nechcel som ho žiadať, aby pracoval na filme úplne zadarmo. Okrem toho, trvalo by mi veľmi dlho, kým by som vysvetlil Andrásovi, čo si predstavujem, pretože on by vychádzal z celkom iného základu. Títo študenti mali tréning presne na to, čo som potreboval. Z každého pohľadu bola pri tomto filme lopta nafúknutá tak na tvrdo (čo sa týka hercov, kameramanov…), že sme sa mohli hrať. No a nemohol som si zo študentov vybrať iba jedného, pretože by to nebolo pedagogicky správne. Rozdelili sme si obrazy a študenti pracovali v päťčlenných štáboch, v ktorých bol vždy jeden kameraman. Tieto tímy medzi sebou rotovali, takže to bola dobrá skúsenosť aj z pohľadu vzájomnej spolupráce.

 

669-reziser-filmu-rodinne-stesti-szabolcs-hajdu

 

EK: Si úspešný režisér, tvoje filmy vyhrávajú prestížne festivaly a žnú pozitívne kritiky. Ako je možné, že film Rodinné šťastie nezískal žiadnu finančnú podporu od štátu?

 

SH: Nejde o to, že som nedostal, ale o to, že som nepýtal. Môj veľmi dobrý priateľ Buharov to nazval „samogulagom“. Nesúhlasil som s politikou nášho Filmového fondu. Veľakrát som to aj povedal a chcem byť dôsledný. Keď sme film dokončili, všetci nám radili, aby sme ho nahlásili do oficiálnej databázy Magyár Filmunió, ktorá ho pošle na festival do Karlovych Varov. Keď si ale vo Filmunió film pozreli, povedali, že ho do Varov nepošlú. Jednak preto, že sa im nepáči a podľa nich to ani nie je film a tiež preto, že nebol podporený Filmovým fondom. Film sme teda poslali do Varov na vlastnú päsť. Keď nás napokon vybrali do súťaže, dostali sme sa do problémov, pretože od nás vyžadovali štandardné propagačné materiály ako trailer, plagát, presskit, na ktoré sme my nemali peniaze. Nejaké materiály sme si napokon svojpomocne vyrobili sami a v Karlovych Varoch sme fungovali skôr ako turisti. Motali sme sa po meste a chodili na výlety do okolitých kopcov. Keď sme dorazili na festival, oficiálna maďarská delegácia práve odchádzala naspäť do Pešti. Do dnešného dňa nie je film Rodinné šťastie v oficiálnych zoznamoch a katalógoch maďarskej kinematografie. Našťastie to ani nepotrebujeme, pretože po tom, čo sme vyhrali Hlavnú cenu v Karlovych Varoch, festivaly nás samé kontinuálne pozývajú. Veľmi sa z toho tešíme, keďže pôvodne sme vôbec neočakávali, že by film uviedol nejaký festival, nieto ešte Karlove Vary. Momentálne to vyzerá tak, že pôjdeme aj do slovenskej kinodistribúcie, keďže v Čechách film zakúpil Aerofilms.

 

EK: Mohol by si vysvetliť, prečo vlastne nesúhlasíš s politikou Maďarského národného filmového fondu?

 

SH: Preto, že Fond vznikol na základe agresívneho politického rozhodnutia a celý ten systém je veľmi agresívny. V podstate úplne zrušili sebestačnosť filmovej obce. Samozrejme, že stále vznikajú dobré filmy, ktoré prinášajú dobré výsledky ale dobré filmy robia režiséri a nie fond. Dobré filmy vznikali v Maďarsku vždy, s tým nikdy nebol problém. Lenže my vidíme len tie filmy, ktoré vznikli a nie tie, ktoré odmietli. Poznám veľa talentovaných režisérov, ktorým zamietli už ôsmy scenár. A takto filmár nemôže dlohodobo fungovať. Vlastne momentálne tak v Maďarsku asi fungujem len ja. Celý film sme vyrobili na vlastné náklady a keď som ho chcel postrihať, musel som osem hodím odpracovať na stavbe. A moja žena Orsolya (herečka, hlavná predstaviteľka vo filme Rodinné šťastie) v parfumérii. Ja mám síce fyzickú prácu rád a dokonca ma aj psychicky obohacuje, ale stojí ma veľa času, ktorý by som ináč investoval do filmu.

 

EK: Plánuješ začať nakrúcať ďalší film? Budeš na neho žiadať dotáciu z Maďarského národného fondu?

 

SH: Áno. Po dokončení rozpracovaných divadelných predstavení sa pustím do nového filmu. Máme už nejaké úspory z festivalov a budeme hľadať zahraničných koproducentov. Maďarský fond o dotáciu nebudem žiadať. Okrem toho, opäť nepôjde o drahý film. Musím povedať, že po pomerne drahých filmoch, ktoré som už doteraz nakrútil som zistil, že malé a lacné filmy ma baví nakrúcať oveľa viac. Celý proces funguje rýchlejšie a prirodzenejšie. Kým na mojich veľkých filmoch mi nakoniec vždy veľa vecí prekážalo, s Rodinným šťastím som absolútne spokojný.

 

Eva Križková

 

(Z Maďarčiny tlmočil Mátyás Prikler)

 

 

 

 

 

 

Vážení fanúšikovia filmu a filmového umenia, milí diváci, kolegovia, priatelia, verte nám, že sme tí poslední, ktorí sa tak chceli a museli rozhodnúť, ale zároveň musíme a chceme byť tí prví, ktorí vám toto rozhodnutie oznámia: Medzinárodný filmový festival Bratislava sa v roku 2019 neuskutoční.

Cenu divákov získal na základe hlasovania návštevníkov festivalu druhý celovečerný hraný film režisérky Wanuri Kahiu o zakázanej láske v Keni Rafiki (2018).

Ocenenia 20. ročníka MFF Bratislava 2018

„Keď máš to šťastie, že ťa živí to, čo máš rád, má to zároveň aj odvrátenú stránku – tú vec už vlastne nikdy nerobíš pre radosť, vždy je to práca“

 

Tomáš Hudák. Študoval filmovú vedu (kritiku) na VŠMU. Milovník filmu, hudby, literatúry a celkovo umenia. Aktuálne pôsobí ako freelancer – píše recenzie o filmoch a spoluorganizuje viacero slovenských filmových festivalov.

Šimon Šafránek. Režisér, spisovateľ, novinár, DJ – multižánrový umelec s citom pre hudbu a slovo. Freelancer píšuci pre Deník N, Hospodářské noviny, Reflex, Magnus a i. Zameriava sa primárne na oblasť filmu, hudobných videoklipov a celkovo kultúrne dianie. Na MFF Bratislava 2018 príde osobne predstaviť svoj celovečerný debut o  skateboardingu v Československu King Skate.

 

Po filmoch sme lepší, krajší, odvážnejší, romantickejší, slobodnejší“

  

Bibiana Ondrejková. Známa divadelná i dabingová herečka a moderátorka. Široká verejnosť ju pozná hlavne vďaka prepožičanému hlasu Phoebe Buffay z Priateľov. Vizuál si mnohí spájajú so slovenskými seriálmi Ochrancovia (2014), Vdova (2014), Kriminálka Staré Mesto (2010) či Panelák (2008).

„Herci vnášajú do filmu najviac emócií a dávajú mu dušu“

 

Daniel Rihák. Čerstvý absolvent štúdia katedry filmovej réžie VŠMU pod vedením prof. Martina Šulíka. Režisér (zatiaľ) študentských filmov a množstva reklamných spotov. Jeho absolventský film Výlet nedávno získal cenu za najlepšiu réžiu a cenu za najlepší zvuk na študentskom festivale Áčko.

 

„Všetky ženy majú v sebe silu veci zmeniť“

 

Ivana Hucíková patrí do generácie mladých filmáriek a filmárov. Študovala na VŠMU, ktorú ukončila v roku 2015 filmom Matky a dcéry. „Bratislavčanka“ z Oravy, striedavo žijúca a tvoriaca na Slovensku a v USA. Doposiaľ má na konte viaceré krátke dokumentárne filmy: Into My Life (2018), Connie&Corey (2017) a i. Aktuálne pracuje na vývoji niekoľkých filmových projektov, či už ako režisérka, producentka alebo strihačka.

Autorka textu: Kristína Országhová (umelkyňa)

 

„Marseille, neskorý február. Z istého uhla pohľadu som to pokašlal a uhly pohľadu sa rátajú. Uhly útoku. Môj príbeh je jednoduchý. Príbeh muža, ktorý opustil Francúzsko na príliš dlhý čas. Vojak, ktorý odišiel z armády ako seržant. Hlavný seržant Galoup. To som ja. Nespôsobilý pre život. Nespôsobilý pre civilný život.“

Slávnostné uvedenie filmu HOVORY S TGM sa uskutoční 1. 12. 2018 o 18 hod. v Kine Lumiére, v rámcii 20. ročníka MFF BRATISLAVA. Pozrite si rozhovor s hercom Martinom Hubom pre Kinorama.sk

„Kino je skvelé médium na zdieľanie spoločných európskych hodnôt“

 

Dominika Jarečná sa narodila v roku 1999 v Bratislave. Aktuálne študuje odbor Teória a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (Česko). Bola členkou poroty Giornate degli Autori na MFF v Benátkach 2018 a je ambasádorkou ceny LUX na roky 2018-2019.