Nezaujímalo ma náboženstvo ale osobná premena dievčaťa

Rozhovor

 

V Súťaži hraných filmov zaujal príbeh Svetáckeho dievčaťa Giulie, ktorej nalinkovaný život a hodnotový svet náhle rozvráti stretnutie s mladým drogovým dílerom s príznačným menom, Libero. Režisér Marco Danieli, ktorý sa včera osobne zúčastnil na bratislavskom premietaní nám prezradil zopár informácií zo zákulisia tvorivého procesu na tomto filme.

 

 

worldly-girl-01

 

 

EK: Na vašom filme sa mi hádam najviac páčilo, že v ňom nič nie je čiernobiele. Dokonca aj spoločenstvo Svedkov Jehovových ste dokázali spracovať s veľkou citlivosťou, bez toho aby ste ich zosmiešňovali. Robili ste si nejaký prieskum podobných spoločenstiev? Alebo mal niekto z tvorcov podobnú skúsenosť?

 

MD: V žiadnom prípade nebolo naším zámerom nejako démonizovať Svedkov Jehovových a som veľmi rád, že ste mi práve takúto otázku položili. My nie sme novinári, aby sme robili prieskum v tejto komunite a už vôbec sme nechceli byť ideologickí. Na začiatku, keď sme začali písať scenár k tomuto filmu, vyznieval grotesknejšie. Jednotliví protagonisti boli rozdelení na tzv. „dobrých“ a tzv. „zlých“, teda na dve kategórie. Až neskôr sme sa začali snažiť o to, aby jednotlivé postavy získali ako keby trojrozmernosť a akousi dvojznačnosťou sme obdarili aj hlavnú hrdinku. Ja som predtým vedel o Jehovistoch strašne málo. Teda to čo o nich vedia všetci.  Treba povedať, že v Taliansku je komunita Svedkov Jehovových najpočetnejšou v rámci celej Európy. Všetci o nich však vedia iba to, že chodia po domoch, zvonia na zvončeky pri dverách a odmietajú transfúziu krvi. To je všetko. Preto, keď mi moja kamarátka rozprávala o období svojho dospievania, kedy patrila ku komunite Svedkov Jehovových, vzbudilo to vo mne obrovskú zvedavosť. Dalo by sa povedať, že išlo o zvedavosť antropologického pôvodu. Najviac ma zaujímal osobný príbeh a špecifické momenty v živote toho dievčaťa. To čo som najviac obdivoval, bola jej odvaha. Odvaha obetovať celý svoj svet, všetky vzťahy. Reakcia komunity, pokiaľ sa rozhodne niekoho vyhostiť, alebo niekto odíde, je veľmi prísna. Potom, čo ťa komunita vylúči, priatelia ťa na ulici prestanú zdraviť a aj vzťahy v rodine sa veľmi skomplikujú. Potom, čo som si vypočul príbeh tejto priateľky, začal som sa stretávať aj s ďalšími ľuďmi, ktorí mali skúsenosť zvnútra komunity Svedkov Jehovových. Niektorí z nich boli stále členmi a niektorí boli vylúčení.  Občas sme si šli vypočuť aj tie ich stretnutia a zasadnutia v sále.

 

EK: Film do veľkej miery stojí na intenzite osobností a vzájomného vzťahu protagonistov Giulie a Libera v podaní Sary Serraioccovej a Michela Riondina. Ako sa vám pracovalo s týmito dvomi hercami a ako ste okrem ich skvelých hereckých výkonov dotvorili filmovými prostriedkami toto napätie?

 

MD: Spolu s autorom scenára sme pred nakrúcaním s hercami dlho skúšali. Dokonca si sami zmenili alebo vymysleli niektoré repliky, ktoré sme dodatočne do scenára zapracovali. Zároveň sme mali šťastie, že medzi hercami sa odohrala veľmi vzácna vec. Naozaj medzi nimi niečo preskočilo. Mimo nakrúcania to už nepokračovalo, ale počas áno. Ja som sa snažil tieto priaznivé podmienky ako režisér podporiť tým, že som im umožňoval na pľaci čo najväčšiu voľnosť a slobodu. Nenútil som ich pridlho zotrvať v nejakom neprirodzenom osvetlení alebo pozícii, chcel som aby sa mohli pohybovať čo najprirodzenejšie. Zároveň sme sa snažili všetci chápať „set“ ako miesto kreativity. Napriek tomu, že som mal pôvodne všetko naplánované, tak keď sme začali nakrúcať, začal som improvizovať na mieste. Napríklad tá scéna, keď sa hlavní protagonisti prvý raz pobozkajú. Prišiel som na pľac, kde už bolo všetko prichystané podľa scenára. Herci, kamera, všetko. A až vtedy som sa rozhodol, že by tú scénu mohlo ozvláštniť, keby sa kamera celý čas pohybovala okolo nich na koľajniciach. A urobili sme to. Tento improvizačný prístup podľa mňa veľmi pomohol hercom pri ich práci.

 

EK: Inšpiratívnou zhodou okolností je, že váš film sa k nám dostal naraz so Sorrentinovým seriálom Mladý pápež a ja medzi týmito dvomi reprezentáciami boja medzi rozumom a vierou, osobnou slobodou a tradíciou vidím mnohé paralely. Čo bolo vaším osobným motívom pre nakrútenie tohto  filmu?

 

MD: Nemôžem povedať, že by ma vo všeobecnosti veľmi priťahovali náboženské témy. Oveľa viac ma zaujímal osobný príbeh a vnútorný rozpor toho konkrétneho dievčaťa. Ako sa v jednom momente z dievčaťa stala náhle dospelou. Ale je dôležité, že príbeh sa odohráva práve na pozadí komunity Svedkov Jehovových, pretože v Taliansku dnes už ináč vládne veľká sloboda. Neexistujú nejaké veľké konflikty medzi generáciami. V spoločenstve Svedkov Jehovových ale môžeme pozorovať vzťahy, aké existovali vo zvyšku spoločnosti pred mnohými rokmi. Pred dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi existovali ešte veľké politické a ideologické tlaky na vývoj mladých ľudí a tiež silné tradície v rodine, ktoré ich ovplyvňovali. Dnes už to tak však nie je. Dokonca aj vplyv katolíckeho náboženstva stratil na svojej intenzite, väčšina ľudí sa od náboženstva dosť vzdialila. Preto bolo pre mňa také zaujímavé venovať sa komunite Svedkov Jehovových. Sú to úplne normálni Taliani ako ja, alebo hocikto iný, ale žijú v úplne inom svete, plnom tradícií, ktoré veľmi silno determinujú ich životy.

 

Eva Križková

 

 

 

 

 

 

 

 

V spolupráci s občianskym združením 9múz sme vám priniesli sériu videorozhovorov s našimi hosťami. Na záver sme oslovili francúzskeho režiséra Vincenta Dieutreho, ktorý bol jedným z našich festivalových porotcov súťaže dokumentárnych filmov. V rozhovore sme sa ho opýtali na autobiografické prvky v jeho tvorbe a na jeho názor na festival a súťažné filmy. Rozhovor prebiehal v anglickom jazyku, ale sú k nemu priložené aj slovenské titulky.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme sa rozhodli osloviť srbského režiséra Bojana Vuletića, ktorého film Requiem za pani J. (2017, Rekvijem za gospođu J.) sa premietal aj v rámci MFF Bratislava a ktorý bol zároveň jedným z porotcov súťaže hraných filmov.

19. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava dnes oficiálne končí, avšak aj počas posledného dňa sa môžu návštevníci tešiť na mimoriadne tituly a sprievodný program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe.

 

V utorok 14. novembra sa v kine Lumière rozdali ocenenia víťazným filmom 19. ročníka MFF Bratislava, ktorý stále pokračuje v kinách Mladosť,  MIER v Modre, Mier v Seneci a Záhoran v Malackách.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme oslovili bosnianskeho herca Ermina Brava, ktorý si zahral až v dvoch filmoch, ktoré uvádzame na MFF Bratislava – v postapokalyptickom sci-fi Zrno (Grain, 2017) a emotívnej psychodráme vyrovnávajúcej sa s dôsledkami vojny v Juhoslávii Chlapi neplačú (Men Don’t Cry,2017).

Interview

 

Svet podľa Daliborka (2017) v Česku vyvolal kontroverzné ohlasy kvôli ústrednej postave „nežného” neonacistu. Klusák ho našiel na internete. 

 

Pomaly sa blížime k záveru festivalu a Kinečko má pre vás odporúčania na dnešné projekcie – tentokrát expandujeme do satelitných miest pri Bratislave.

Medzinárodný filmový festival Bratislava sa už pomaly chýli ku koncu, ale ešte stále ponúka návštevníkom pestrý program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe. Od zajtra sa zároveň festival rozširuje aj do ďalších regionálnych miest, Modry, Malaciek a Senca.

S iránskym režisérom Alim Asgarim sme sa rozprávali o jeho filme Zmiznutie (Disappearance, 2017), filmárskych začiatkoch, procese vzniku jeho filmov, ale aj o situácii v iránskej spoločnosti a kinematografii. Jeho celovečerný debut rozpráva o páriku mladých milencov, ktorí sa dostali do vážneho problému a na jeho vyriešenie majú len pár hodín.

Dráždivo znejúci titul najnovšieho filmu štyridsaťročného indického režiséra Sanala Kumara Sasidharana, Sexy Durga, klame telom. Ide totiž o temnú road movie mladého páru naprieč juhoindickou provinciou Kerala.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Oslovili sme aj debutujúcu Soňu Maletzovú, ktorá na festivale uviedla v špeciálnej predpremiére svoj film Varga, unikátny portrét slovenskej hudobnej ikony a legendy, Mariána Vargu.

 

Električka zvaná Túžba (A Streetcar Named Desire, 1951) s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe je z hľadiska hereckej práce prelomovým filmom kvôli uplatneniu princípov method acting. Viac o histórii a definícii tejto hereckej metódy píše Mária Miniariková.