Rozhovor
V Súťaži hraných filmov zaujal príbeh Svetáckeho dievčaťa Giulie, ktorej nalinkovaný život a hodnotový svet náhle rozvráti stretnutie s mladým drogovým dílerom s príznačným menom, Libero. Režisér Marco Danieli, ktorý sa včera osobne zúčastnil na bratislavskom premietaní nám prezradil zopár informácií zo zákulisia tvorivého procesu na tomto filme.
EK: Na vašom filme sa mi hádam najviac páčilo, že v ňom nič nie je čiernobiele. Dokonca aj spoločenstvo Svedkov Jehovových ste dokázali spracovať s veľkou citlivosťou, bez toho aby ste ich zosmiešňovali. Robili ste si nejaký prieskum podobných spoločenstiev? Alebo mal niekto z tvorcov podobnú skúsenosť?
MD: V žiadnom prípade nebolo naším zámerom nejako démonizovať Svedkov Jehovových a som veľmi rád, že ste mi práve takúto otázku položili. My nie sme novinári, aby sme robili prieskum v tejto komunite a už vôbec sme nechceli byť ideologickí. Na začiatku, keď sme začali písať scenár k tomuto filmu, vyznieval grotesknejšie. Jednotliví protagonisti boli rozdelení na tzv. „dobrých“ a tzv. „zlých“, teda na dve kategórie. Až neskôr sme sa začali snažiť o to, aby jednotlivé postavy získali ako keby trojrozmernosť a akousi dvojznačnosťou sme obdarili aj hlavnú hrdinku. Ja som predtým vedel o Jehovistoch strašne málo. Teda to čo o nich vedia všetci. Treba povedať, že v Taliansku je komunita Svedkov Jehovových najpočetnejšou v rámci celej Európy. Všetci o nich však vedia iba to, že chodia po domoch, zvonia na zvončeky pri dverách a odmietajú transfúziu krvi. To je všetko. Preto, keď mi moja kamarátka rozprávala o období svojho dospievania, kedy patrila ku komunite Svedkov Jehovových, vzbudilo to vo mne obrovskú zvedavosť. Dalo by sa povedať, že išlo o zvedavosť antropologického pôvodu. Najviac ma zaujímal osobný príbeh a špecifické momenty v živote toho dievčaťa. To čo som najviac obdivoval, bola jej odvaha. Odvaha obetovať celý svoj svet, všetky vzťahy. Reakcia komunity, pokiaľ sa rozhodne niekoho vyhostiť, alebo niekto odíde, je veľmi prísna. Potom, čo ťa komunita vylúči, priatelia ťa na ulici prestanú zdraviť a aj vzťahy v rodine sa veľmi skomplikujú. Potom, čo som si vypočul príbeh tejto priateľky, začal som sa stretávať aj s ďalšími ľuďmi, ktorí mali skúsenosť zvnútra komunity Svedkov Jehovových. Niektorí z nich boli stále členmi a niektorí boli vylúčení. Občas sme si šli vypočuť aj tie ich stretnutia a zasadnutia v sále.
EK: Film do veľkej miery stojí na intenzite osobností a vzájomného vzťahu protagonistov Giulie a Libera v podaní Sary Serraioccovej a Michela Riondina. Ako sa vám pracovalo s týmito dvomi hercami a ako ste okrem ich skvelých hereckých výkonov dotvorili filmovými prostriedkami toto napätie?
MD: Spolu s autorom scenára sme pred nakrúcaním s hercami dlho skúšali. Dokonca si sami zmenili alebo vymysleli niektoré repliky, ktoré sme dodatočne do scenára zapracovali. Zároveň sme mali šťastie, že medzi hercami sa odohrala veľmi vzácna vec. Naozaj medzi nimi niečo preskočilo. Mimo nakrúcania to už nepokračovalo, ale počas áno. Ja som sa snažil tieto priaznivé podmienky ako režisér podporiť tým, že som im umožňoval na pľaci čo najväčšiu voľnosť a slobodu. Nenútil som ich pridlho zotrvať v nejakom neprirodzenom osvetlení alebo pozícii, chcel som aby sa mohli pohybovať čo najprirodzenejšie. Zároveň sme sa snažili všetci chápať „set“ ako miesto kreativity. Napriek tomu, že som mal pôvodne všetko naplánované, tak keď sme začali nakrúcať, začal som improvizovať na mieste. Napríklad tá scéna, keď sa hlavní protagonisti prvý raz pobozkajú. Prišiel som na pľac, kde už bolo všetko prichystané podľa scenára. Herci, kamera, všetko. A až vtedy som sa rozhodol, že by tú scénu mohlo ozvláštniť, keby sa kamera celý čas pohybovala okolo nich na koľajniciach. A urobili sme to. Tento improvizačný prístup podľa mňa veľmi pomohol hercom pri ich práci.
EK: Inšpiratívnou zhodou okolností je, že váš film sa k nám dostal naraz so Sorrentinovým seriálom Mladý pápež a ja medzi týmito dvomi reprezentáciami boja medzi rozumom a vierou, osobnou slobodou a tradíciou vidím mnohé paralely. Čo bolo vaším osobným motívom pre nakrútenie tohto filmu?
MD: Nemôžem povedať, že by ma vo všeobecnosti veľmi priťahovali náboženské témy. Oveľa viac ma zaujímal osobný príbeh a vnútorný rozpor toho konkrétneho dievčaťa. Ako sa v jednom momente z dievčaťa stala náhle dospelou. Ale je dôležité, že príbeh sa odohráva práve na pozadí komunity Svedkov Jehovových, pretože v Taliansku dnes už ináč vládne veľká sloboda. Neexistujú nejaké veľké konflikty medzi generáciami. V spoločenstve Svedkov Jehovových ale môžeme pozorovať vzťahy, aké existovali vo zvyšku spoločnosti pred mnohými rokmi. Pred dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi existovali ešte veľké politické a ideologické tlaky na vývoj mladých ľudí a tiež silné tradície v rodine, ktoré ich ovplyvňovali. Dnes už to tak však nie je. Dokonca aj vplyv katolíckeho náboženstva stratil na svojej intenzite, väčšina ľudí sa od náboženstva dosť vzdialila. Preto bolo pre mňa také zaujímavé venovať sa komunite Svedkov Jehovových. Sú to úplne normálni Taliani ako ja, alebo hocikto iný, ale žijú v úplne inom svete, plnom tradícií, ktoré veľmi silno determinujú ich životy.
Eva Križková
