Sahraa Karimi emigrovala na Slovensko, kde vyštudovala filmovú školu pokračuje v cykle „Ženy na území mužov“ filmom Parlika. Venuje sa v ňom osobnosti afganskeho hnutia pre práva žien.
MS: Parlika je po vašom debutovom filme Afganske ženy za volantom ďalšia snímka, ktorá sa zaoberá postavením ženy v afgánskom priestore. Vybrali ste si osud konkrétnej ženy. Je to pre dokument ľahšia cesta, ako poukázať na celospoločenský problém?
SK: Žena a ženský svet boli pre mňa vždy zaujímavé. Po prvé som z krajiny, kde postavenie ženy nie je celkom v poriadku. Celý svet vie aký osud mala a má afganska žena v spoločnosti, kde je mužské postavenie dominantné. Parlika je ďalší film z cyklu „ Ženy na území mužov “. Prvý film z tohto cyklu bol „ Afganske ženy za volantom “, kde som sa symbolicky cez šoférovanie zaoberala základnými právami žien v moslimskej krajine akou je Afganistan. Chcela som povedať, že pokiaľ žena nemá slobodu šoférovať, tak nemá slobodu riadiť svoj život. V Parlike som sa na to pozrela z iného pohľadu. Z pohľadu ženy, ktorá celý život bojovala za práva žien v krajine, kde každodenne dochádza na ženách k násiliu rôznych druhov. Mám rada, keď o probléme nerozprávam priamo. Nechcela som robiť žurnalistickú prácu. Chcem rozprávať filmovým jazykom a pre toto rozprávanie som si vybrala konkrétnu osobu, cez ktorú môžem hovoriť o probléme, ktorý je spoločenský. Parlika je žena, ktorá prežila rôzne historické obdobia mojej krajiny a cez jej aktivity som zobrazila našu spoločnosť.
MS: Akým spôsobom ste sa dozvedeli o príbehu Suraye Parliky?
SK: Cez môjho kamaráta. Stretla som sa ňou a jej osud bol pre mňa veľmi zaujímavý. Ale nechcela som robiť film len o nej. Ešte k tomu som bola pri nakrúcaní sama. Žiaden štáb som nemala. Len svoju kameru a nič iné. A bolo to po dlhom čase, čo som sa vrátila do Kábulu. Takže to nebolo ľahké. Ale rozhodla som urobiť s ňou rozhovory a celé to filmovať. Potom som postupne začala premýšľať o spôsobe filmového rozprávania. Médiá v Afganisane majú veľmi dôležitú rolu, ale ženy ako Parlika nie sú veľmi viditeľné.
MS: Budete film prezentovať aj v Afganistane? Aké by boli (sú) reakcie laickej verejnosti na váš film?
SK: Ešte som neprezentovala. Ale viem, že to nebude bez problémov. V Parlike som priamo kritizovala islamistov v našej krajine ( MUJAHEDIN ). Je to dosť politický film. Tak som sama zvedavá, aké budú reakcie v Afganistane.
MS: Inšpirovala vás Suraya k nakrúteniu ďalšieho dokumentu so spoločenským presahom?
SK: Mna zaujíma aj hraný film. Ale dokumenty robím preto, aby som o veci, o ktorej veľa filmárov v mojej krajine nemá odvahu rozprávať, mohla povedať priamo. Ako som povedala, tie dokumenty sú z cyklu “ Ženy na území mužov” a budem v tom pokračovať. Opäť cez iný pohľad.
MS: Bolo zvláštne pozorovať kontrast mužov, ktorí „drzo“ pozerali do kamery so zábermi žien, ktoré si naopak zakrývali tvár. Mohlo to byť tým, že za kamerou videli ženu?
SK: Asi. Tu v Afganistane vždy pozerajú na ženy zvláštne. Hlavne ak vyzerajú inakšie. Ešte aj za kamerou. Zaujímavé je, že veľa ľudí tu v Kábule alebo mimo neho si myslí, že nie som z Afganistanu. Lebo moje oblečenie je iné a mám silný prízvuk, keď rozprávam po Afgansky. Všeobecne muži u nás stále nie sú zvyknutí vidieť ženu, ktorá je moderná.
MS: Parlika nemá partnera a deti. Je to niečo, čo ju výrazne odlišuje od ostatných žien?
SK: V krajine, kde sa dievča vydáva, keď má trinásť až štrnásť rokov, v krajine kde ženy rodia sedem až desať detí a v krajine, kde ženy nemajú základné práva je Parlika čistý zázrak. Obetovala svoj život a to je pre mňa veľmi cenné. Také ženy sú pre nás modla. Osobne ma fascinujú ženy, ktoré idú proti prúdu. Lebo ja sama vždy idem proti prúdom.
MS: Predpokladáte, že sa situácia zmení v horizonte desiatich rokov k lepšiemu?
SK: Dufam, že sa zmení. Modlíme sa za to.
Marek Suchitra