Hlavnou postavou filmu iránskej režisérky Idy Panahandeh je rozvedená tridsiatnička Nahid. Film je zasadený do súčasnosti, do severoiránskeho mesta pri Kaspickom mori. Nahid má z predošlého vzťahu desaťročného syna. Okrem úpenlivej snahy vychovávať ho čo najlepšie, sa dennodenne trápi aj existenciálnymi problémami.
Práca sekretárky v miestnej firme jej na vyžitie a platenie súkromného štúdia pre syna nestačí. Nahid nemá ani na nájom. Záblesk šťastia zhmotňuje Masoud, muž, s ktorým nadviaže romantické puto a ktorý by ju mohol vytiahnuť z biedy a urobiť ju šťastnou. Podľa iránskych zvykov však opatera spoločného dieťaťa po rozvode automaticky prináleží otcovi. Ahmad sa tohto práva síce dokáže vzdať, no len pod podmienkou, ak sa Nahid znovu nevydá. Nahid volí preto s Masoudom sigheh, čo možno voľne preložiť ako „dočasné“ manželstvo.
Prvým Nahidiným problémom je exmanžel Ahmad, ktorého si zobrala ešte mladučká a nezrelá. Po desiatich rokoch prichádza kríza, ktorú ich manželstvo neustálo. Manželia sa nachádzajú v rozvodovom konaní, kedy navyše odlúčeného Ahmada dobieha jeho drogová minulosť. Výchova spoločného syna Amira sa tak pre Nahid stáva oveľa zložitejšou. Nahid sa desí, že všetko, čo si musela prejsť so svojím manželom, si bude musieť prejsť aj so synom, a neverí, že by to druhýkrát zvládla. Popritom sa obáva, že pre syna sa otec stáva väčším vzorom a parťákom než ona. Amir vynecháva školu, začína holdovať hazardu a Nahid ako osamelá matka má o starosti postarané.
V hlavnej úlohe exceluje herečka Sareh Bayat, ktorú si môžeme pamätať z oscarového filmu Rozchod Nadera a Simin (2011, r. Asghar Farhadi). Sareh v danom príbehu zobrazovala dôležitú postavu – ženu v domácnosti, s ktorou sa súdi ústredná manželská dvojica kvôli svojmu nenarodenému dieťaťu. Výber Sareh Bayat do postavy Nahid bol zo strany režisérky jednoznačne vydareným ťahom. Sareh stvárňuje osudy protagonistky neobyčajne autenticky. Počas dvojhodinovej stopáže takmer nezíde z plátna a diváka stále udržuje v napätí. K vcíteniu sa do postavy divákom napomáhajú zábery na Nahidinu tvár, v ktorej očiach vidíme strach o jej najbližších.
Ucelenému a podmanivému vyzneniu filmu výrazne napomáha spomenutá kamera, za ktorou stojí Morteza Gheidi. Spôsob, akým zobrazuje súčasný Irán, je výrazne sugestívny a originálny. Ladenie do sépiových a šedých pastelových farieb odzrkadľuje ponurosť Nahidinho života a zmätok bludného kruhu, z ktorého sa nevie vymaniť. Scény na brehu oceána, v ktorých sa odohrávajú viaceré silné momenty filmu a v ktorých sa vyhrocujú osudy všetkých postáv, nenechávajú divákov chladnými. Napríklad, keď Nahid zamýšľa odmietnuť vytúžený sobáš s novým partnerom alebo keď si drogové gangy vybavujú účty s Amirovým otcom.
Napriek tomu, že sa jedná o celovečerný debut, snímku Nahid možno považovať za veľmi podarenú. Teatrálnej melodramatickosti sa režisérka bravúrne vyhýba a vo filme udržiava potrebné tajomstvo. Film kladie udalosti postupne za sebou a bez zbytočných odbočiek. Dôraz je najmä na hlavnej protagonistiek – na žene v zrelom veku, ktorá pasívne nesedí, ale emancipovaným spôsobom sa snaží vziať osud do vlastných rúk. Myslím, že iránska režisérka Ida Panahandeh si našliapla dobrú cestu a pevne verím, že jej ďalšie diela budú minimálne rovnako príbehovo silné a nielen z dôvodu pre nás nepoznaného sociálno-kultúrneho kontextu iránskej spoločnosti. Snímka sa predstavila aj na tohtoročnom festivale v Cannes, kde získala v rámci súťaže Un certain regard Promizing Future Prize.
Barbora Gvozdjáková