Interview s Thomasom Fürhapterom.
Rakúsky režisér Thomas Fürhapter prišiel na MFF Bratislava osobne uviesť svoj film Tretia možnosť (Die dritte Option, 2017), ktorý na festivale súťaží o vavrín najlepšieho dokumentárneho filmu. Snímka rozpráva o nových technológiách, ktoré so sebou prinášajú nové etické dilemy. Čo robiť, ak vyšetrenie plodu odhalí, že vaše dieťa nebude schopné naplniť predstavu o normálnosti, ktorú diktuje dnešná spoločnosť? O podobných otázkach sme sa rozhodli porozprávať aj s režisérom filmu, absolventom filozofie a autorom viacerých filmových esejí a videofilmov, Thomasom Fürhapterom.
Váš film hovorí o vzťahu ľudí a technológií, konkrétne tehotenskej diagnostiky, a s tým súvisiacej následnej eliminácie plodu z dôvodu nejakej inakosti, odchýlky od normálu. Myslíte si, že je využívanie týchto technológií správne? (M.Š.)
Čo sa týka technológií, tak tie závisia od toho, ako ich používate a ako sa na daný problém pozeráte. Mnoho ľudí hovorí, a to je aj prípad tehotenskej diagnostiky, že technológie nám pomáhajú. Napríklad že tieto technológie pomáhajú rodičom urobiť rozhodnutie, ktoré predtým urobiť nemohli a že tiež pomáhajú celej spoločnosti, keďže tá následne nemusí vynakladať prostriedky a úsilie na starostlivosť o ťažko chorých jedincov. Zároveň však posilňujú našu túžbu po tom, čo sa v spoločnosti chápe ako normálne a oslabujú pestrosť a diverzitu, konfrontáciu s inakosťou. (T.F.)
V súvislosti s tým následne vyvstáva aj podobná otázka. Ako sa pozeráte na možnosť genetických zásahov do ešte nenarodených plodov, pokiaľ by po diagnostike nastala aj takáto možnosť? (M.Š.)
Na tejto otázke ma zaujímajú najmä očakávania ľudí ohľadom toho, ako by malo to dieťa po narodení vyzerať a čo by tie zásahy mali ovplyvniť. Ten výsledný obraz „ideálneho“ človeka. Obvykle máme niekoľko základných kritérií, ako napríklad, aby bol človek schopný práce, schopný zaradiť sa do spoločnosti, schopný normálne rozmýšľať, skrátka, aby bol produktívny. Súčasnou snahou je podľa mňa najmä efektivita a produktivita v neoliberálnom zmysle slova. Potom sa však vytráca akákoľvek farebnosť a pestrosť. Myslím si, že je to nebezpečné, pretože je to výlučne ekonomický, dehumanizujúci pohľad na človeka. (T.F.)
Nezdá sa vám, že táto túžba po normálnosti a uniformite má spoločný základ v akejsi spoločenskej atmosfére, z ktorej dnes vyvierajú aj silnejúce radikálne pravicové a fašistické hnutia, volajúce práve po uniformite a normálnosti? (M.Š.)
Čo sa týka problematiky týchto diagnostických technológií, tak tam priame spojenie nie je, pretože kým dnešné pravicové hnutia, napríklad rakúska strana FPÖ, sa snažia zabrániť možnosti vykonávať potraty, ľavicové feministické kritičky, ktoré kritizovali aj môj film, volajú po práve na voľbu a slobodu rozhodovania. Ale čo sa týka tej túžby po „normálnosti“, tak postštrukturalistický filozof Michel Foucault to vysvetľuje na príklade kráľov z 18. storočia, ktorí direktívne, z pozície autority, určovali, čo je správne a normálne a čo nie. Dnes, keďže podobná autorita chýba, je to práve akási neosobná „sila normálnosti“, spoločenský diskurz, ktorý určuje čo je normálne a my to následne automaticky vykonávame. Vo filme sledujeme ľudí, ktorí sa pre „normálnosť“ nerozhodujú pod tlakom medicíny, či nejakej osoby, ale na omnoho subtílnejšej úrovni. Zároveň je táto neosobná sila omnoho mocnejšia ako sila autority. Je nikde a zároveň všade. Nemôžeme na ňu ukázať prstom. Je teda otázne nakoľko môžeme hovoriť o slobodnom rozhodovaní ľudí. (T.F.)
Na záver by som sa ešte chcel opýtať na vašich obľúbených režisérov, resp. inšpiračné zdroje. Ktorí filmoví tvorcovia vás najvýraznejšie ovplyvnili a ako? (M.Š.)
Vo veľkej obľube mám najmä francúzskeho režiséra Chrisa Markera. Keď som po prvý krát videl Sans Soleil, povedal som si: „Wow!“ Práve vďaka tomuto filmu som sa rozhodol pre kariéru režiséra. Predtým som si myslel, že vytváranie filmov je veľmi komplikované a finančne náročné, ale po Sans Soleil som si uvedomil, že stačí svoje zážitky zaznamenať formou akéhosi „home-videa“, avšak originálne a inteligentne. Z dokumentárnej tvorby teda obľubujem najmä inovatívne a originálne eseje. Z hranej tvorby mám rád napríklad filmy japonského klasika Jasudžira Ozua. (T.F.)
Marcel Šedo