Recenzia: Requiem za pani J.

 

Jeden týždeň môže priniesť mnoho prekvapení, a to aj napriek tomu, že máme celkom jasnú predstavu o jeho priebehu.

 

Requiem za pani J. chronologicky zachytáva krátky časový úsek zo života hlavnej hrdinky pani J., nezamestnanej vdovy, ktorej životné nezdary vyvolali stav depresie a totálnej apatie voči okolitému svetu. Tento týždeň sa preto rozhodla svoje trápenie ukončiť, a to presne v deň výročia manželovej smrti. Nie vždy však ide všetko podľa plánov, čo platí aj pre prípravu samovraždy.

 

 

 

Príbeh nás uvádza do momentu, keď si pani J. uvedomí, že ani dostatočne dlhý čas jej nepomohol preniesť sa cez stratu zamestnania a manžela, dobrovoľné rozhodnutie ukončiť život tak pôsobí priam uvážene. Dosiahnutiu cieľa predchádza neočakávané krúženie v byrokratickom kruhu, ktoré jej neustále odopiera získanie potrebných dokumentov. Hlavná hrdinka nadobúda naše sympatie mlčaním, preto dúfame vo vyriešenie zamotaného prípadu napriek tomu, že ju to posúva bližšie k ukončeniu života. Opakované prekážky na ceste k úspešnej samovražde neslúžia len na umelé udržanie nositeľky príbehu nažive, ale sú taktiež prostriedkom kritiky často absurdného systému, ktorý sa pomaly stáva pevnou súčasťou filmov odohrávajúcich sa v krajinách s relatívne nedávnou socialistickou minulosťou. Čakárne sú konštantne preplnené, ľudia stoja v zástupoch bez toho, aby vedeli, či na začiatku radu bude ich problém vyriešený. Konečné odpovede napokon pôsobia oveľa zložitejšie než otázky a človek (rovnako ako pani J.) je nútený siahnuť po alternatívnych riešeniach.

 

Už názov filmu prezrádza takmer viac, než samotná hlavná postava. Pani J. je síce neustále v centre pozornosti, kamera ju nespúšťa z dohľadu, no napriek tomu nám o sebe príliš veľa neprezrádza, informácie získavame nepriamo, vďaka rodinným príslušníkom, známym či bývalým kolegom. Hrdinka sa totiž vyhýba takmer akejkoľvek diskusii, komunikuje len z ojedinelej vlastnej iniciatívy, zdvorilosť už pre ňu nehrá dôležitú úlohu. Mirjana Karanović, predstaviteľka protagonistky, vyjadruje omnoho väčšie množstvo informácií implicitne, najmä prostredníctvom mimiky. Minimalizmus prejavu zodpovedá psychickému rozpoloženiu postavy a zároveň je tajomným ozvláštnením filmu. Vďaka dlhším statickým záberom a pomalému tempu rozprávania príbehu máme dostatočný priestor na dôkladnú analýzu výrazu pani J. Jeho odchýlky sú v jednotlivých situáciách ledva postrehnuteľné, podobne ako pri Kulešovových efektoch nám napomáha kontext, v akom postavu sledujeme. Mirjana Karanović však na rozdiel od hereckého prejavu Ivana Možuchina nenecháva vyznenie vlastných emócií len na diváka, ale tvaruje ho pod vplyvom vnútorného vývoja nešťastnej postavy.

 

Hlavná hrdinka nenesie ťažké bremeno len na svojich pleciach, ale konaním, či skôr nečinnosťou ovplyvňuje aj životy ďalších postáv. Býva spolu so svokrou a dvoma dcérami s výraznejším vekovým rozdielom. Pasivita pani J. v nich však už nevzbudzuje súcit, ale naopak je príčinou častých sporov a dusivej atmosféry. Päťdesiatnička sa nestará o domácnosť a neprináša do nej žiadne financie, čím sa tieto povinnosti prenášajú na staršiu dcéru. Do popredia tak vystupuje téma spolužitia viacerých generácií pod jednou strechou. Tentoraz je však garde vymenené – mladšia vyčíta nečinnosť staršej. Dcérina snaha vybudovať si vlastnú nezávislosť a osobné šťastie je sabotovaná matkou v produktívnom veku, ktorá sa usiluje z nepriaznivej reality utiecť. Konflikt ďalej len vyostrujú vedľajšie postavy mladšej vulgárnej dcéry, nezasahujúcej svokry či priateľa staršej dcéry.

 

Rekviem nie je určené len tak hocikomu, práve samovražda je z humanitného hľadiska jeden z najsebeckejších činov a z toho náboženského dokonca hriech. Film Requiem za pani J. je však stelesnením tohto aktu, ktorým zároveň vysvetľuje, prečo si hlavná postava zaslúži takúto formu úcty. Netýka sa to len hereckého stvárnenia, ale predovšetkým ide o vykúpenie z mizérie, v ktorej si človek už nedokáže nájsť svoje miesto. Dlhá metráž filmu umožnila dôsledné vybudovanie pocitu nepotrebnej a nadbytočnej osoby, ktorej meno už roky nefiguruje v systémoch zdravotnej starostlivosti. Dôsledne komponované veľké celky často využívajúce kompozíciu na stred tiež nechávajú vyniknúť lokálne špecifické reálie podporujúce spleen hlavnej postavy. Opakovane využívané hyperboly vyvolávajú kriticko-úsmevné situácie nadľahčujúce existenciálnu tému, po ich eliminácii sa však príbeh stáva univerzálny a to nielen pre krajiny bývalého východného bloku. Zoznam adeptov na rekviem sa tým enormne zvyšuje a film Bojana Vuletića môže aj po rokoch vyznieť ako výstižné zachytenie vnútorného prežívania ľudstva na začiatku 21. storočia.

 

Lea Pagáčová

Cenu divákov získal na základe hlasovania návštevníkov festivalu druhý celovečerný hraný film režisérky Wanuri Kahiu o zakázanej láske v Keni Rafiki (2018).

Ocenenia 20. ročníka MFF Bratislava 2018

„Keď máš to šťastie, že ťa živí to, čo máš rád, má to zároveň aj odvrátenú stránku – tú vec už vlastne nikdy nerobíš pre radosť, vždy je to práca“

 

Tomáš Hudák. Študoval filmovú vedu (kritiku) na VŠMU. Milovník filmu, hudby, literatúry a celkovo umenia. Aktuálne pôsobí ako freelancer – píše recenzie o filmoch a spoluorganizuje viacero slovenských filmových festivalov.

Šimon Šafránek. Režisér, spisovateľ, novinár, DJ – multižánrový umelec s citom pre hudbu a slovo. Freelancer píšuci pre Deník N, Hospodářské noviny, Reflex, Magnus a i. Zameriava sa primárne na oblasť filmu, hudobných videoklipov a celkovo kultúrne dianie. Na MFF Bratislava 2018 príde osobne predstaviť svoj celovečerný debut o  skateboardingu v Československu King Skate.

 

Po filmoch sme lepší, krajší, odvážnejší, romantickejší, slobodnejší“

  

Bibiana Ondrejková. Známa divadelná i dabingová herečka a moderátorka. Široká verejnosť ju pozná hlavne vďaka prepožičanému hlasu Phoebe Buffay z Priateľov. Vizuál si mnohí spájajú so slovenskými seriálmi Ochrancovia (2014), Vdova (2014), Kriminálka Staré Mesto (2010) či Panelák (2008).

„Herci vnášajú do filmu najviac emócií a dávajú mu dušu“

 

Daniel Rihák. Čerstvý absolvent štúdia katedry filmovej réžie VŠMU pod vedením prof. Martina Šulíka. Režisér (zatiaľ) študentských filmov a množstva reklamných spotov. Jeho absolventský film Výlet nedávno získal cenu za najlepšiu réžiu a cenu za najlepší zvuk na študentskom festivale Áčko.

 

„Všetky ženy majú v sebe silu veci zmeniť“

 

Ivana Hucíková patrí do generácie mladých filmáriek a filmárov. Študovala na VŠMU, ktorú ukončila v roku 2015 filmom Matky a dcéry. „Bratislavčanka“ z Oravy, striedavo žijúca a tvoriaca na Slovensku a v USA. Doposiaľ má na konte viaceré krátke dokumentárne filmy: Into My Life (2018), Connie&Corey (2017) a i. Aktuálne pracuje na vývoji niekoľkých filmových projektov, či už ako režisérka, producentka alebo strihačka.

Autorka textu: Kristína Országhová (umelkyňa)

 

„Marseille, neskorý február. Z istého uhla pohľadu som to pokašlal a uhly pohľadu sa rátajú. Uhly útoku. Môj príbeh je jednoduchý. Príbeh muža, ktorý opustil Francúzsko na príliš dlhý čas. Vojak, ktorý odišiel z armády ako seržant. Hlavný seržant Galoup. To som ja. Nespôsobilý pre život. Nespôsobilý pre civilný život.“

Slávnostné uvedenie filmu HOVORY S TGM sa uskutoční 1. 12. 2018 o 18 hod. v Kine Lumiére, v rámcii 20. ročníka MFF BRATISLAVA. Pozrite si rozhovor s hercom Martinom Hubom pre Kinorama.sk

„Kino je skvelé médium na zdieľanie spoločných európskych hodnôt“

 

Dominika Jarečná sa narodila v roku 1999 v Bratislave. Aktuálne študuje odbor Teória a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (Česko). Bola členkou poroty Giornate degli Autori na MFF v Benátkach 2018 a je ambasádorkou ceny LUX na roky 2018-2019.

Slovenská filmová agentúra sa stala novým partnerom projektu Green Screen, ktorý sa zaoberá problematikou udržateľného rozvoja audiovizuálneho sektora a má za cieľ znížiť uhlíkovú stopu európskej filmovej a televíznej produkcie. Tejto téme sme sa rozhodli venovať aj v rámci Bratislavského filmového festivalu, kde jedným z prednášajúcich bude koordinátor udržateľného nakrúcania vo Flámskom audiovizuálnom fonde Tim Wagendorp (TW).

NCHYMI je jednorázová variácia na rubriku kolegu Tomáša Hudáka (ICYMI), ktorý je zároveň jedným z dramaturgov filmového programu 20. ročníka MFF Bratislava. No Chance You miss it na rozdiel od jeho seriálu upozorňuje na tituly, ktoré sú tu a teraz a ak si ich nepozriete tento týždeň na Bratislavskom festivale, nikto to nespraví za vás. Ako hovorí motto festivalu: „ak neprídeš, nezažiješ.“