Mišo Suchý je slovensko-americký filmár, ktorému MFF Bratislava v spolupráci s Mesiacom fotografie usporiadala retrospektívu. Vo svojich filmoch sa venuje rodine, domove, identite, či odlúčeniu, kombinuje rôzne materiály, vrátane fotografií a domáceho videa.
Aké to bolo vidieť všetky svoje filmy zaradom?
Zaujímavé, nikdy som ich nevidel pokope ako celok. Napríklad druhý blok začal mojím absolventským filmom, ktorý sme nakrúcali v roku 1987 alebo 1988, a končil filmom, ktorý teraz iba dokončujeme. Neviem ten pocit celkom vysvetliť, ale zrazu som videl súvislosti. A ďalšiu vrstvu pridal Pavel Smejkal tým, ako filmy rozdelil a pomenoval. Odrazu môžem vidieť, ako sa na moje filmy díva niekto iný.
Filmy vo vašej retrospektíve vznikli v rozpätí 27 rokov, no zmestili sa do dvoch blokov. Prečo ste nakrútili tak málo filmov?
Mne sa nezdá, že je ich málo, skôr naopak. No ja sa neživím robením filmov. Myslím, že vznikajú z vnútornej potreby vyrovnať sa s niečím. Nie sú to filmy na zákazku, možno sú nejakým spôsobom zažité. Nakrúcam veci tak, ako prídu, no určité veci, zároveň, potrebujú čas. Mnohé veci môžeš začať nakrúcať, keď sa dejú, ale keď z toho chceš urobiť film, musíš mať istý odstup. Okrem toho, som prirodzene pomalý.
Vaše filmy sú evidentne osobné a sám hovoríte o vnútornej potrebe vyrovnať sa. Znamená to, že nakrúcanie filmu je akýmsi pokračovaním rozmýšľania?
Poviem to takto: keď som koncom 80. rokov robil film o Rómoch Šiel som dlhou cestou, všimol som si jednu vec: o určitých veciach, o ktorých sa nedá vypovedať priamo, sa spieva. Zažil som jeden bašavel, ľudia sa zabávali, hrali hudbu a zrazu prišla žena s tým, že chce zaspievať svoju pieseň. Spievala o tom, ako ju manžel podvádza a bije. Bolo to niečo, o čom by sa ťažko rozprávalo, ale v tejto forme to bolo kultúrne prijateľné. Mohla o týchto veciach vypovedať.
Pre mňa je film prostriedok, ako hovoriť o vnútorných pocitoch. Je to reflexia, rozmýšľanie nad danou situáciou, pocitom. Je to spôsob, akým sa s niečím vyrovnať, dať to za seba. Vždy bol pre mňa dôležitý element katarzie, no katarzia prichádza, keď sa chceš s niečím vyrovnať.
Vo vašich filmoch využívate fotografie, alebo zábery z domácej kamery (home video); na festivale som si všimol, že veľa fotíte a nakrúcate na telefón. Prečo?
Môj princíp je: rob s tým, čo máš. Keď nemáš 35mm kameru, kúp si iPhone alebo malú kameru a nakrúcaj s tým, čo máš. Mám tento telefón, tak naň fotím a nakrúcam. Robím si akýsi záznamník.
Už na školu som prišiel ako človek, ktorý veľa fotografoval a vyjadroval sa obrázkami. Hovoril som, že sú to moje skice. Keď som písal scenár k Šiel som dlhou cestou, mal som asi 10 strán scenára a portfólio fotografií, ktoré mali lepšie vyjadrovať moje pocity.
Pochopiteľne, mám potom veľký archív. Keď som s Marekom Šulíkom dostrihal Home Movie, mali sme ešte čas, tak som mu dal množstvo fotografií z Kryvorivne a povedal mu: mám pocit, že tu niečo je. Z týchto fotografií sme potom poskladali Ikonopis.
Vznikol takto aj Home Movie, ktorý je vyskladaný najmä z home videa? Keď ste nakrúcali svoju rodinu, vedeli ste, že z toho raz bude film?
Šiel som dlhou cestou mal veľmi presný scenár a aj keď sa nerealizoval presne, podľa neho sme nakrúcali. To isté platí aj o filme O psoch a ľuďoch.
Home Movie vznikol úplne iným spôsobom. Získal som od štátu New York malý grant, kúpil som si videokameru a nakrúcal dve veci. Ako otec som, samozrejme, nakrúcal svojho syna. Zároveň som vedel, že chcem zachytiť príbeh svojho svokra, ktorý utiekol z Ukrajiny; mal som k tomu istý vnútorný vzťah. A postupne sa to nabaľovalo. Bol to aj prechod od analógu k digitálu, keď sa intuitívne nakrúca a nakrúca.
Mal som plné vrece týchto pások a vedel som, že je v nich film. Nevedel som ho však už poskladať. Potom sme sa stretli s Marekom Šulíkom a ja som mu povedal, ktoré materiály sú pre mňa zaujímavé a o ktorých si myslím, že do filmu patria, hoci presnú predstavu som nemal.
Nenakrúcal som však s tým, že túto scénu do filmu budem potrebovať. Jediná scéna, ktorú sme dotáčali (už počas toho, ako Marek Šulík strihal) bola scéna kosia záhrady. To, že kosím na svojej záhrade, je akési asimilovanie sa s prostredím – Marek to tak dramaturgicky dopracoval.
Ako vašu tvorbu ovplyvňuje to, že učíte na univerzite?
Myslím, že študenti sú odvážni. Často sa človek bojí a keď vidíš, že tvoji študenti to robia…
No učenie ma baví, núti ma rozmýšľať. Študentom musíš veci vysvetľovať, nestačí povedať, toto sa mi páči alebo nepáči, tak to nefunguje. Musíš si to dať nejakým spôsobom dokopy.
Rád sa so študentmi rozprávam – nie iba o filmoch, skôr ma zaujíma, čo si myslia a niekedy mám pocit, že sa ja viac učím od nich, ako oni odo mňa. Niekoľkokrát sa mi dokonca stalo, že študenti prišli do kancelárie rozprávať sa a ja som si to začal nakrúcať. Neviem, prečo to robím, ale možno sa na ten materiál raz pozriem a zistím to.
Tomáš Hudák