Nerobím rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom

Rozhovor

Mano Khalil je kurdsko–sýrsky filmový režisér. Po absolvovaní štúdia práva a dejepisu na Univerzite v Damasku sa v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie, vďaka čomu sme sa s ním mohli porozprávať po Slovensky. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Jeho dokumentárny film Včelár, sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Lastovička je jeho prvým dlhometrážnym filmom.

Mano

 

 

PS: Ako vznikal scenár k Lastovičke, čo bolo prvotným popudom k jeho napísaniu? Ako prebiehal zber materiálu?

 

MK: Keďže som filmový režisér, rád rozprávam príbehy. V podstate je to moja úloha. Som Kurd žijúci vo Švajčiarsku a mám švajčiarske občianstvo. Švajčiarsko je multikultúrna krajina, rozpráva sa v nej štyrmi jazykmi a je otvorená rôznym náboženským, etnickým či kultúrnym spoločenstvám. Ako filmový režisér kurdského pôvodu som chcel a stále chcem byť mostom medzi kultúrou blízkeho východu a západnou kultúrou. Bolo pre mňa dôležité ukázať, aký život v Kurdistane skutočne je. Ľudia v Európe nepoznajú islam, v novinách o mojej krajine čítajú len krátke správy a domnievajú sa, že Kurdi tam stále žijú v horách, v jaskyniach. Ale tak to nie je. Žije tam okolo 40 miliónov ľudí, ktorí roky bojujú za svoje ľudské práva – za jazyk, kultúru a existenciu. Chcel som tento kurdský svet ukázať v celej svojej nahote – taký, aký v skutočnosti je. V posledných desiatkach rokov emigračného “boomu” sa Kurdi usadzovali mimo svojej krajiny, pričom mnohí z nich mali deti. Tie neskôr často hľadali svojich otcov, pýtali sa na svoj pôvod, túžili poznať svoje gény, svoju krv. Všetky moje práce, všetky filmy, ktoré som nakrútil, vychádzajú z osobnej skúsenosti. Sú to moje myšlienky, výpoveď o spoločnosti, v ktorej žijeme. A tak vznikal aj scenár k Lastovičke. Počúval som veľa príbehov ľudí, ktorí nepoznali svojich otcov. Mnohí z nich veria, že ich otec je dobrý človek, no neskôr tiež mnohí zisťujú, že poznať pravdu je niekedy veľmi bolestivé.

 

PS: Pred nakrútením Lastovičky ste sa však venovali dokumentárnej tvorbe…

 

MK: Áno, vo Švajčiarsku som nakrútil veľa dokumentárnych filmov. Keď človek príde do novej krajiny, musí tú krajinu spoznať, naučiť sa jazyk a potrebuje investovať veľa energie na to, aby našiel pôdu pod nohami a stal sa človekom. Nikto nebol pripravený dať mi milióny a povedať: “Ty si práve ten režisér, ktorý nás chráni a robí veľké filmy.” Samozrejme, človek začína pomaly. Ale ja mám takú vlastnosť, že som veľmi tvrdohlavý a nikdy sa rýchlo nevzdám. Bojujem za to, čo chcem, až do posledného dychu. Začal som robiť dokumentárne filmy, ktoré sa stretli s veľkým úspechom a premietali sa v kinách po celom Švajčiarsku. Jeden z nich je dokonca považovaný za jeden zo sto najlepších filmov, ktoré boli vôbec vo Švajčiarsku nakrútené. Ale prísť do tej krajiny, stať sa človekom a neskôr aj filmovým režisérom, na to bolo potrebné veľké množstvo energie. Pravdupovediac, pre mňa ako režiséra nie je nijaký rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom. Ja svoj príbeh rozprávam takým spôsobom, akým sa mi chce. Mne nezáleží na tom, či ide o vyjadrovanie dokumentárne alebo fikčné. V prípade môjho predposledného filmu – dokumentu Včela, si mnohí mysleli, že ide o hraný film. Bolo to tým, že som v ňom nevyužíval “hovoriace hlavy” či iné štylistické prostriedky typické pre dokument. Aj v Lastovičke som sa snažil rozbiť hranicu medzi dokumentárnym a hraným filmom. Napriek tomu, že v ňom boli všetky scény hrané, niektoré pôsobia dokumentárne.

 

PS: Bolo ťažké zohnať financie na nakrúcanie?

 

MK: S financiami problém nebol. Keďže som nakrúcal pre televíziu Schweizer Fernsehn a posledné tri filmy som robil pre ARTE, už s tým žiadny problém nebol. Keď robíte vo Švajčiarsku film a máte úspech, dostanete peniaze na ďalšie filmy. Tak to funguje…

 

PS: Spomínali ste rozbíjanie hranice medzi dokumentárnym a hraným filmom. Pracovali ste teda v Lastovičke s nehercami alebo šlo o profesionálov?

Boli to neherci. Účinkovalo tam veľmi veľa ľudí, ktorí nikdy v živote nestáli pred kamerou. Najnáročnejšie bolo obsadiť vhodných hercov s vhodnými črtami, aby mohli stvárniť hlavné postavy. Napokon sme ich vybrali na castingoch, ktoré sme usporiadali v Kurdistane.

 

PS: Nakrúcanie filmu údajne prebiehalo v Kurdistane. Aké sú tam v súčasnosti podmienky na nakrúcanie? Stretli ste sa s nejakými problémami?

 

MK: Áno, nakrúcanie prebiehalo v irackom Kurdistane. Ja si myslím, že najväčší problém bol presvedčiť ľudí z európskeho filmového štábu, aby tam so mnou prišili. Problém bol v tom presvedčiť ich, že Kurdistan je bezpečná krajina – že to nie je Bagdad a nie sú tam bomby. Bomby vybuchujú v Bruseli, v Londýne, v Paríži… Ale opäť to je celé o zlej informovanosti ľudí. Napríklad taká bývalá Juhoslávia – kým sa v Sarajeve zabíjalo, v Slovinsku si nič netušiaci ľudia užívali dovolenku pri mori a nevedeli, čo je vojna. S Kurdistanom to je presne to isté. Boje, ktoré v súčasnosti prebiehajú, to sú vonkajšie hranice Kurdistanu. Z Kurdistanu navyše poznám veľa ľudí a poznám kurdskú vládu, ktorá nám pri nakrúcaní ochotne pomáhala s čímkoľvek, čo sme potrebovali.

 

PS: Premietal sa film aj v Iraku? Aké boli divácke ohlasy?

 

MK: Film otváral dôležitý švajčiarsky Solothurn Film Festival, kde bolo prítomných veľa médií a prišlo veľa ľudí vrátane švajčiarskeho prezidenta. V kinách bol veľmi úspešný, takže aj financie, ktoré sme do filmu investovali, sa nám bez problémov vrátili. Premiéra v Nemecku na Hof International Film Festivale bola približne pred troma týždňami a v Kurdistane sme ho premietli na Duhok International Film Festival asi pred mesiacom. Dostali sme zaň cenu mesta a ľuďom sa veľmi páčil.

 

PS: Plánujete v blízkej budúcnosti ďalší hraný projekt?

 

MK: Práve som dokončil dokumentárny film pre švajčiarsku televíziu, ktorý v decembri začíname strihať a budúci rok mám v pláne pustiť sa do nakrúcania hraného filmu. Bude to príbeh o sedemročnom chlapcovi, očami ktorého spoznávame problémy blízkeho východu počas štyridsiatich rokov. Bude to dráma o osudoch ľudí, ktorí tam žijú.

 

Petra Sedláková

 

Divácka súťaž bratislavského filmového festivalu pozná svojich víťazov, o ktorých rozhodlo žrebovanie z hlasovacích lístkov o najlepší film festivalu podľa jeho návštevníkov. Prinášame vám zoznam vecných cien a mená výhercov. Blahoželáme a tešíme sa na stretnutie o rok, na jubilejnom 20. ročníku MFF Bratislava.

V spolupráci s občianskym združením 9múz sme vám priniesli sériu videorozhovorov s našimi hosťami. Na záver sme oslovili francúzskeho režiséra Vincenta Dieutreho, ktorý bol jedným z našich festivalových porotcov súťaže dokumentárnych filmov. V rozhovore sme sa ho opýtali na autobiografické prvky v jeho tvorbe a na jeho názor na festival a súťažné filmy. Rozhovor prebiehal v anglickom jazyku, ale sú k nemu priložené aj slovenské titulky.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme sa rozhodli osloviť srbského režiséra Bojana Vuletića, ktorého film Requiem za pani J. (2017, Rekvijem za gospođu J.) sa premietal aj v rámci MFF Bratislava a ktorý bol zároveň jedným z porotcov súťaže hraných filmov.

19. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava dnes oficiálne končí, avšak aj počas posledného dňa sa môžu návštevníci tešiť na mimoriadne tituly a sprievodný program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe.

 

V utorok 14. novembra sa v kine Lumière rozdali ocenenia víťazným filmom 19. ročníka MFF Bratislava, ktorý stále pokračuje v kinách Mladosť,  MIER v Modre, Mier v Senci a Záhoran v Malackách.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Tentokrát sme oslovili bosnianskeho herca Ermina Brava, ktorý si zahral až v dvoch filmoch, ktoré uvádzame na MFF Bratislava – v postapokalyptickom sci-fi Zrno (Grain, 2017) a emotívnej psychodráme vyrovnávajúcej sa s dôsledkami vojny v Juhoslávii Chlapi neplačú (Men Don’t Cry,2017).

Interview

 

Svet podľa Daliborka (2017) v Česku vyvolal kontroverzné ohlasy kvôli ústrednej postave „nežného” neonacistu. Klusák ho našiel na internete. 

 

Pomaly sa blížime k záveru festivalu a Kinečko má pre vás odporúčania na dnešné projekcie – tentokrát expandujeme do satelitných miest pri Bratislave.

Medzinárodný filmový festival Bratislava sa už pomaly chýli ku koncu, ale ešte stále ponúka návštevníkom pestrý program. Preto sme pre vás pripravili prehľadného „festivalového sprievodcu“, ktorý vám pomôže zorientovať sa vo filmoch aj v bohatom sprievodnom programe. Od zajtra sa zároveň festival rozširuje aj do ďalších regionálnych miest, Modry, Malaciek a Senca.

S iránskym režisérom Alim Asgarim sme sa rozprávali o jeho filme Zmiznutie (Disappearance, 2017), filmárskych začiatkoch, procese vzniku jeho filmov, ale aj o situácii v iránskej spoločnosti a kinematografii. Jeho celovečerný debut rozpráva o páriku mladých milencov, ktorí sa dostali do vážneho problému a na jeho vyriešenie majú len pár hodín.

Dráždivo znejúci titul najnovšieho filmu štyridsaťročného indického režiséra Sanala Kumara Sasidharana, Sexy Durga, klame telom. Ide totiž o temnú road movie mladého páru naprieč juhoindickou provinciou Kerala.

V spolupráci s občianskym združením 9múz vám prinášame sériu videorozhovorov s našimi výnimočnými hosťami.  Oslovili sme aj debutujúcu Soňu Maletzovú, ktorá na festivale uviedla v špeciálnej predpremiére svoj film Varga, unikátny portrét slovenskej hudobnej ikony a legendy, Mariána Vargu.