Nerobím rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom

Rozhovor

Mano Khalil je kurdsko–sýrsky filmový režisér. Po absolvovaní štúdia práva a dejepisu na Univerzite v Damasku sa v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval odbor filmovej réžie, vďaka čomu sme sa s ním mohli porozprávať po Slovensky. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku. Jeho dokumentárny film Včelár, sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Lastovička je jeho prvým dlhometrážnym filmom.

Mano

 

 

PS: Ako vznikal scenár k Lastovičke, čo bolo prvotným popudom k jeho napísaniu? Ako prebiehal zber materiálu?

 

MK: Keďže som filmový režisér, rád rozprávam príbehy. V podstate je to moja úloha. Som Kurd žijúci vo Švajčiarsku a mám švajčiarske občianstvo. Švajčiarsko je multikultúrna krajina, rozpráva sa v nej štyrmi jazykmi a je otvorená rôznym náboženským, etnickým či kultúrnym spoločenstvám. Ako filmový režisér kurdského pôvodu som chcel a stále chcem byť mostom medzi kultúrou blízkeho východu a západnou kultúrou. Bolo pre mňa dôležité ukázať, aký život v Kurdistane skutočne je. Ľudia v Európe nepoznajú islam, v novinách o mojej krajine čítajú len krátke správy a domnievajú sa, že Kurdi tam stále žijú v horách, v jaskyniach. Ale tak to nie je. Žije tam okolo 40 miliónov ľudí, ktorí roky bojujú za svoje ľudské práva – za jazyk, kultúru a existenciu. Chcel som tento kurdský svet ukázať v celej svojej nahote – taký, aký v skutočnosti je. V posledných desiatkach rokov emigračného “boomu” sa Kurdi usadzovali mimo svojej krajiny, pričom mnohí z nich mali deti. Tie neskôr často hľadali svojich otcov, pýtali sa na svoj pôvod, túžili poznať svoje gény, svoju krv. Všetky moje práce, všetky filmy, ktoré som nakrútil, vychádzajú z osobnej skúsenosti. Sú to moje myšlienky, výpoveď o spoločnosti, v ktorej žijeme. A tak vznikal aj scenár k Lastovičke. Počúval som veľa príbehov ľudí, ktorí nepoznali svojich otcov. Mnohí z nich veria, že ich otec je dobrý človek, no neskôr tiež mnohí zisťujú, že poznať pravdu je niekedy veľmi bolestivé.

 

PS: Pred nakrútením Lastovičky ste sa však venovali dokumentárnej tvorbe…

 

MK: Áno, vo Švajčiarsku som nakrútil veľa dokumentárnych filmov. Keď človek príde do novej krajiny, musí tú krajinu spoznať, naučiť sa jazyk a potrebuje investovať veľa energie na to, aby našiel pôdu pod nohami a stal sa človekom. Nikto nebol pripravený dať mi milióny a povedať: “Ty si práve ten režisér, ktorý nás chráni a robí veľké filmy.” Samozrejme, človek začína pomaly. Ale ja mám takú vlastnosť, že som veľmi tvrdohlavý a nikdy sa rýchlo nevzdám. Bojujem za to, čo chcem, až do posledného dychu. Začal som robiť dokumentárne filmy, ktoré sa stretli s veľkým úspechom a premietali sa v kinách po celom Švajčiarsku. Jeden z nich je dokonca považovaný za jeden zo sto najlepších filmov, ktoré boli vôbec vo Švajčiarsku nakrútené. Ale prísť do tej krajiny, stať sa človekom a neskôr aj filmovým režisérom, na to bolo potrebné veľké množstvo energie. Pravdupovediac, pre mňa ako režiséra nie je nijaký rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom. Ja svoj príbeh rozprávam takým spôsobom, akým sa mi chce. Mne nezáleží na tom, či ide o vyjadrovanie dokumentárne alebo fikčné. V prípade môjho predposledného filmu – dokumentu Včela, si mnohí mysleli, že ide o hraný film. Bolo to tým, že som v ňom nevyužíval “hovoriace hlavy” či iné štylistické prostriedky typické pre dokument. Aj v Lastovičke som sa snažil rozbiť hranicu medzi dokumentárnym a hraným filmom. Napriek tomu, že v ňom boli všetky scény hrané, niektoré pôsobia dokumentárne.

 

PS: Bolo ťažké zohnať financie na nakrúcanie?

 

MK: S financiami problém nebol. Keďže som nakrúcal pre televíziu Schweizer Fernsehn a posledné tri filmy som robil pre ARTE, už s tým žiadny problém nebol. Keď robíte vo Švajčiarsku film a máte úspech, dostanete peniaze na ďalšie filmy. Tak to funguje…

 

PS: Spomínali ste rozbíjanie hranice medzi dokumentárnym a hraným filmom. Pracovali ste teda v Lastovičke s nehercami alebo šlo o profesionálov?

Boli to neherci. Účinkovalo tam veľmi veľa ľudí, ktorí nikdy v živote nestáli pred kamerou. Najnáročnejšie bolo obsadiť vhodných hercov s vhodnými črtami, aby mohli stvárniť hlavné postavy. Napokon sme ich vybrali na castingoch, ktoré sme usporiadali v Kurdistane.

 

PS: Nakrúcanie filmu údajne prebiehalo v Kurdistane. Aké sú tam v súčasnosti podmienky na nakrúcanie? Stretli ste sa s nejakými problémami?

 

MK: Áno, nakrúcanie prebiehalo v irackom Kurdistane. Ja si myslím, že najväčší problém bol presvedčiť ľudí z európskeho filmového štábu, aby tam so mnou prišili. Problém bol v tom presvedčiť ich, že Kurdistan je bezpečná krajina – že to nie je Bagdad a nie sú tam bomby. Bomby vybuchujú v Bruseli, v Londýne, v Paríži… Ale opäť to je celé o zlej informovanosti ľudí. Napríklad taká bývalá Juhoslávia – kým sa v Sarajeve zabíjalo, v Slovinsku si nič netušiaci ľudia užívali dovolenku pri mori a nevedeli, čo je vojna. S Kurdistanom to je presne to isté. Boje, ktoré v súčasnosti prebiehajú, to sú vonkajšie hranice Kurdistanu. Z Kurdistanu navyše poznám veľa ľudí a poznám kurdskú vládu, ktorá nám pri nakrúcaní ochotne pomáhala s čímkoľvek, čo sme potrebovali.

 

PS: Premietal sa film aj v Iraku? Aké boli divácke ohlasy?

 

MK: Film otváral dôležitý švajčiarsky Solothurn Film Festival, kde bolo prítomných veľa médií a prišlo veľa ľudí vrátane švajčiarskeho prezidenta. V kinách bol veľmi úspešný, takže aj financie, ktoré sme do filmu investovali, sa nám bez problémov vrátili. Premiéra v Nemecku na Hof International Film Festivale bola približne pred troma týždňami a v Kurdistane sme ho premietli na Duhok International Film Festival asi pred mesiacom. Dostali sme zaň cenu mesta a ľuďom sa veľmi páčil.

 

PS: Plánujete v blízkej budúcnosti ďalší hraný projekt?

 

MK: Práve som dokončil dokumentárny film pre švajčiarsku televíziu, ktorý v decembri začíname strihať a budúci rok mám v pláne pustiť sa do nakrúcania hraného filmu. Bude to príbeh o sedemročnom chlapcovi, očami ktorého spoznávame problémy blízkeho východu počas štyridsiatich rokov. Bude to dráma o osudoch ľudí, ktorí tam žijú.

 

Petra Sedláková

 

Po záverečnom ceremoniáli 18. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava verejnosť pozná víťazov trojice medzinárodných súťaží. Hlavné ceny získali hraný film Tramontane (2016), dokument Prijímanie (Komunia, Communion, 2016) a krátky film Adaptácia (Adaptacja, Adaptation, 2016).

18. MFF Bratislava už pozná víťazov. Záverečný ceremoniál  sa uskutočnil včera 16. novembra 2016 v kine Nostalgia. Program festivalu dnes pokračuje ešte v 2 festivalových kinách – v Kine Lumiére (K2), v Kine Mladosť, a tiež v ofociálne festivalovej kaviarni Gorila.sk Urban Space.

(štvrtok 20.15, kino Lumiére (K2))

Recenzia

 

Mladý, 34 ročný poľský režisér dokumentárnych filmov Michal Marczak, má napriek svojmu veku za sebou už tri celovečerné filmy.

 

 

Aj keď je festival je už slávnostne a oficiálne uzatvorený, my vás stále čakáme v kinosálach s filmovým programom, ktorý sa neoplatí premeškať. Navyše stále pokračuje Divácka súťaž, ktorej sa môžete zúčastniť aj vy.

 

Rozhovor

 

Na prednáške „Farba a svetlo” biofyzika a fotonika Dušana Chorváta z výskumného inštitútu Medzinárodné laserové centrum, ktorá sa uskutočnila v rámci sprievodného programu 18. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (sekcia Lexikón: Farba) sa to miestami ponášalo na projekciu experimentálneho filmu či posluch Kraftwerk-u.

Recenzia 

 

The Birth of a Nation, r. Nate Parker, USA, 2016

20:00 Kino Lumiére (K1)

 

Snaha amerických filmárov nakrútiť remake skoro každého možného filmu stále pokračuje. Obdobie medzi jednotlivými filmami sa pohybuje v najrôznejších dĺžkach od pár rokov po desiatky. 

 

Na stredu je pre vás pripravená komentovaná prehliadka, diskusie, ale i s vyhlásením tohtoročného laureáta ocenenia za dlhoročnú umeleckú tvorbu a držiteľom pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy.

 

Rozhovor

 

V Súťaži hraných filmov zaujal príbeh Svetáckeho dievčaťa Giulie, ktorej nalinkovaný život a hodnotový svet náhle rozvráti stretnutie s mladým drogovým dílerom s príznačným menom, Libero. Režisér Marco Danieli, ktorý sa včera osobne zúčastnil na bratislavskom premietaní nám prezradil zopár informácií zo zákulisia tvorivého procesu na tomto filme.

 

Portugalský režisér Pedro Peralta, ktorý spolupracuje s produkčnou spoločnosťou Terratreme Films a na IFF Bratislava uviedol v Súťaži krátkych filmov snímku Záchrana nám prezradil, prečo vzniká v Portugalsku v posledných rokoch pomerne veľa úspešných krátkych filmov a akým spôsobom sa dostávajú k divákom.

 

MFF Bratislava v spolupráci s občianskym združením Červený nos (Clowndoctors) aj tento rok pripravili charitatívnu projekciu, ktorá sa uskutoční už dnes v Kine Mladosť.

 

Kto nestihol skvelú masterclass Alexa Rossa Perryho, má možnosť dozvedieť sa niečo o jeho tvorbe, vzťahu k nezávislému filmu ale aj komerčnej filmovej produkcii z tohto krátkeho videorozhovoru.

 

Aj predposledný deň festivalu je nabitý výnimočnými titulmi, ktoré sme pre vás opäť prehľadne zhrnuli.