Rozhovor

 

Tomáš Hudák vyštudoval na Katedre audiovizuálnych štúdií VŠMU a v súčasnosti pracuje ako programový dramaturg Kina inak v bratislavskom kultúrnom centre A4 – priestor súčasnej kultúry. Na MFF Bratislava zostavuje už druhý rok vlastnú sekciu Lexikón a popri tom sa podieľa na organizácii festivalu na rôznych ďalších úrovniach.

 

 

EK: Na festivale pôsobíš ako jeden z dramaturgov. Prezradíš nám, čo všetko je v náplni tvojej práce?

 

TH: Mám chuť odpovedať: pozerať filmy. No pritom si uvedomujem, aká je to vlastne márnivosť toto považovať za prácu. Asi je lepšie hovoriť v prípade pozerania filmov o akomsi základe, z ktorého skutočná práca vychádza.

Dramaturg by mal prichádzať s nápadmi a najmä, mal by ich potom vedieť naplniť. Mal by z toho množstva filmov, ktoré vidí, vedieť vyselektovať zaujímavú tému, trend, osobnosť atď. Omnoho ťažšie je potom zvolenú tému vyplniť správnymi filmami – nájsť balans, vytvoriť medzi filmami vzťah a nájsť každému z nich svoje miesto.

Nie je ťažké vybrať 50 alebo 100 filmov, ťažké je vytvoriť z nich nejaký zmysluplný celok. Aj diela vystavené v galérii nie sú iba položené alebo zavesené jedno vedľa druhého. Mám pocit, že na to sa u nás trochu zabúda. Máme tendenciu chcieť iba tie najlepšie filmy a bez rozmyslu ich nahádzať na jednu kopu. Možno by sme mali byť viac ako v tej galérii a snažiť sa nájsť každému filmu kontext a miesto, ktoré mu najviac svedčí.

 

EK: Keby si mal vypichnúť z tohtoročného programu jeden film, ktorý by to bol?

 

TH: Nebol by to jeden film, ale pásmo krátkych filmov s názvom Čaro farby. Ide o výber krásnych, zreštaurovaných filmov zo začiatku 20. storočia, ktoré sú nakrútené vo farbe vďaka technológii Kinemacolor. Svet, ktorý poznáme takmer výlučne z čiernobielych fotografií, zrazu ožíva novým životom. Momentálne je známych asi 50 krátkych filmov nakrútených touto technológiou, ktoré sa dochovali, a bežne sa, samozrejme, nedajú vidieť. Toto je projekcia, kde sa naozaj hodí prívlastok „jedinečný“.

 

EK: Posledné dva roky existuje v tvojej dramaturgii nová sekcia s názvom Lexikón. Bol to tvoj nápad? Ako vznikol a čo je jeho podstatou?

 

TH: S nápadom prišiel Pavel Smejkal. Vzniklo to spracovaním rôznych podnetov a inšpirácii, keď sme si odrazu uvedomili, že čoraz viac filmov sa pohráva s formátom obrazu. Špeciálne miesto medzi nimi mal film Lucifer s kruhovým obrazom, okolo ktorého sme minulý rok vystavali sekciu o formáte obrazu. A tento rok sme sa rozhodli pre farbu.

V zásade je to sekcia, ktorá sa pozrie do filmovej histórie a možno tak trochu aj do teórie. Je to slovník, ktorý vysvetľuje pojmy. Zdalo sa nám, že takéto „neformálne vzdelávanie“ by festivalu mohlo pridať ďalšiu zaujímavú rovinu.

 

EK: Tento rok sa Lexikón zameral na farby vo filme. Prezradíš návštevníkom festivalu, čo si majú všímať a čo im program sekcie ponúka?

 

TH: Žiaľ, priestor na festivale je obmedzený a museli sme si vystačiť so štyrmi filmami, resp. pásmami. Spomínané Čaro farby má upriamiť pozornosť do histórie a zoznámiť divákov s priekopníckou technológiou zaznamenávania farby. Čarodejníka z krajiny Oz sme vybrali z dvoch dôvodov: bol to jeden z tých prvých „naozaj farebných“ filmov a navyše farbu využíva funkčne, v rozprávaní príbehu. Pohŕdanie zastupuje filmy, ktoré s farbou pracujú tak, aby vytvárali významy, či evokovali pocity. Nakoniec, pásmo súčasných krátkych a v podstate experimentálnych filmov pracuje s farbou ako matériou, rozkladá ju na vrstvy, rieši farebnosť ako takú.

 

Eva Križková