_ Medzinárodný filmový festival Bratislava

Film z prostredia malomestskej televíznej stanice je skicou pseudoetnografického
portrétu jednej gruzínskej komunity. Hoci miestny životný štýl stále
prísne určujú rituály a tradície, do kolektívnej mysle občanov mestečka sa
už stihol infiltrovať vzdialený odraz moderného sveta. Nikto poriadne nevie,
ako sa správať, lebo najvyššou prioritou je vytvoriť o sebe čo možno najlepší
obraz. Kaleidoskop postáv, miest a udalostí postupne odhaľuje ich životný
štýl, ako aj ich zvláštny súbor hybridných a pokrútených hodnôt. Dariko,
jediná novinárka v televízii, pripomína postavu Vergília z Danteho Božskej
komédie, sprevádzajúc divákov na ceste k spoločným okamihom zjavení.

Tento trikový poviedkový dlhometrážny film kombinujúci hranú akciu s 3D a 2D animáciou, bábkohereckými technikami a zadnou projekciou pozostáva z troch príbehov (Antonio Cacto, Maják, Veľ ký chlap) a troch krátkych skečov (Na draka). Každá časť filmu je iného žánru a bola vyrobená odlišnou technológiou. Príbehy sú však vzájomne prepojené, obsahovo i formálne. Vo všetkých troch poviedkach sa tvorcovia pohrávajú s dvojakým metrom a s témami hrdinstva a smrti. Zakaždým sa v príbehu stretáva niečo malé s čímsi obrovským – maličký rytier s ohromným drakom, prastarý mexický škriatok s človekom, drobučký Profesor s kravami, dvaja gangstri s Veľ kým chlapom – a každé z týchto stretnutí sa končí hrdinskou smrťou hlavnej postavy.

Osemnásťročná Irena Brežná krátko po okupácii Československa v roku 1968 neochotne nasledovala svojich rodičov do emigrácie. Musela čeliť nielen novej, nepochopiteľnej kultúre, ale aj výčitkám svedomia, že nebojovala za svoju vlasť. To je dôvod, prečo začala písať o disente vo Východnej Európe a o ruskej invázii do Čečenska. Postupne zisťujeme, ako si Irena Brežná vytvorila inšpiratívnu „patchworkovú identitu“, geograficky situovanú nielen medzi Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko a Slovensko, ale aj do afrického kontinentu a do Ruska. V jej vlasti zvanej emigrácia sa hovorí mnohými jazykmi a vyskytujú sa v nej zaujímaví a pestrofarební ľudia. Film ponúka jedinečné archívne záznamy a čerstvé slzy a smiech.

Film skúma postavenie afganských žien počas transformácie Afganistanu z totalitnej talibanskej teokracie na demokratický štát. Zaznamenáva príbeh Suraye Parliky, zrelej afganskej ženy, ktorá sa po porážke Talibanu odhodlala vstúpiť do vysokej i miestnej politiky, teda „na územie mužov“. Do arény, kde prítomnosť aktívnych žien, napriek ústavným garanciám, považujú aj členovia vlády a parlamentu (zväčša pohlavári kmeňov) skôr za výstrednosť. Najmä vtedy, keď odvážne ženy s odhalenou tvárou nemlčia, ale pokúšajú sa vo verejnom priestore vyvolať otvorenú diskusiu: o nesúlade medzi zákonmi a ich uplatňovaním v každodennom živote, o zjavnej i skrytej diskriminácii žien, či o konkrétnych zločinoch mužov voči ženám, ktoré sa snažia žiť dôstojnejšie.

Revolúcia na Majdane, anexia Krymu, občianska vojna: „veľké dejiny“ sa k nám po čase relatívneho pokoja opäť priblížili, odohrávajú sa v tesnom susedstve, kúsok za našimi hranicami. A viacerí slovenskí reportéri o nich podávajú cenné svedectvo. Dokumentárna road-movie z východu Ukrajiny, ktorú nakrútil mladý fotograf a kameraman Juraj Mravec, je dôležitou správou o krajine, ktorá sa premenila na bojovú zónu. Filmové rozprávanie prekladané pôsobivými čiernobielymi fotografiami a sprevádzané subjektivizujúcim denníkovým komentárom sa sústreďuje predovšetkým na následky vojny. Z letmých portrétov ľudí z Donbasu skladá obraz zmaru a strachu, ale aj ľudskej vitality, schopnosti prežiť a tešiť sa zo všedných vecí, ktoré im vojna zatiaľ nestihla vziať – rovnako ako im nevzala vieru v lepšiu budúcnosť.

Po deziluzívnej vzťahovej štúdii Všetci ostatní prichádza nemecká režisérka Maren Ade s jedným z divácky najobľúbenejších filmov tohtoročnej festivalovej sezóny. Jej Toni Erdmann je prenikavou a nesmierne vrstevnatou snímkou o zblížení otca a dcéry, v ktorej spoločenskú kritiku zaobalila do komediálneho žánru s absurdnými podtónmi. Ambiciózna Ines sa s vidinou kariéry v nadnárodnej korporácii vzdáva súkromia, vzďaľuje sa od domova aj svojich blízkych. Iskru v jej živote sa roz- hodne vykresať jej recesistický otec, ktorý má záľubu v prezliekaní a nosení falošných zubov. Postupne sa jej začne pliesť do života v podobe vlastného rozgajdaného alter ega, podľa ktorého je film pomenovaný. Reťaz komických a trápnych situácií, ktoré spolu zažijú, pomaly narúšajú Inesinu sebaistotu a spochybňujú jej presvedčenie, že zmyslom života je kariéra. Film, ktorý bude Nemecko reprezentovať v zápolení o Oscara, výstižne karikuje korporátny svet, jeho pokrútené pravidlá a špecifický jazyk.

Leyla Bouzid je debutujúca režisérka tuniského pôvodu, ktorá získala filmárske vzdelanie na prestížnej parížskej La Fémis a vo francúzskom prostredí naďalej pôsobí.
Vo svojej oceňovanej prvotine Otvorila som si oči spracúva témy spojené s kultúrnymi premenami jej rodiska a životným pocitom svojej vlastnej generácie. Jej film je civilistickým rozprávaním o mladej rebelke, ktorá sa nechce vtesnať do spoločnosťou predpísaných úloh. Nespútaná hlavná hrdinka Farah so svojou kapelou vymetá nočné kluby. Jej životné voľby sa nevyhnutne stretávajú s nepochopením rodičov a jej tvorba zas naráža na mantinely rigidného politického režimu. Snímka Otvorila som si oči je nesmierne živým obrazom tuniskej spoločnosti v bode zlomu.

Bezbrannú ženu trápi v práci sexuálne obťažovanie. Každý deň po skončení pracovnej doby chodieva hrávať ping-pong. Trénuje sama a tvrdo, akoby sa pokúšala uniknúť z reality.

Apokalyptický sci–fi film zasadený do neďalekej budúcnosti. Ambiciózny zástupca tlačového tajomníka vládnej agentúry sa venuje svojej milenke v dome v Malibu práve v čase, keď zlyhá Systém národnej bezpečnosti. Keďže je oficiálnym vládnym hovorcom, je na ňom, aby národu vysvetlil podstatu vzniknutej katastrofy.

Meursault, hlavná postava románu Cudzinec z pera Alberta Camusa, náhod­ ne vstupuje do príbehu, ktorý považoval za skončený, a ktorý preňho nebol nijako dôležitý. Oslepený slnkom strieľa do muža, do nevládnej mŕtvoly, do prázdnoty. Vo filme je moment vraždy na chvíľu oddialený víziou života,
v ktorom sa prijíma zodpovednosť za iného človeka. Protagonista filmu stojí nad Cudzincom a tvárou v tvár voľ be. Porozumenie svetu sa naňho rúti s priveľkou silou a Cudzinec sa stáva bremenom. Tento veľavýznamný komentár k utečenecnej kríze a vlne xenofóbie, ktorá ju nasledovala, je dielom jednej z najodvážnejších autorských dvojíc súčasného filmu – Anky a Wilhelma Sasnalovcov. Film čerpá inšpiráciu z kľúčového diela existencializmu, reinterpretuje ho a využíva jeho jednoduchý príbeho­ vý rámec ako priestor na hĺbkovú analýzu strachu z cudzieho.

Existuje niečo ako pravá láska? Rafinované hľadanie odpovede na túto otáz­ ku udáva smer rozprávaniu najnovšieho dlhometrážneho filmu izraelskej re­ žisérky Almy Har’el. Počas ciest na Aljašku, Havaj a do New Yorku sa stretáva s troma pármi v rôznych etapách ich životov a vzťahov. Skôr než zistiť, aký má pravá láska zmysel, sa Alma snaží prísť na to, ako sa pravá láska mení. Prostredníctvom nehereckého obsadenia rekonštruuje dôležité momenty z minulosti a predkladá možné verzie budúcnosti postáv. LoveTrue je ódou na nádherný potenciál partnerstva, ktorá diváka zároveň konfrontuje s jeho komplikáciami. Skôr než odpoveďou na otázky, ktoré LoveTrue kladie, je film cestou cez otázky samotné. Cestou, ktorá nám ponúka možnosť preniknúť do podstaty vlastného hľadania – hľadania s cieľom nájsť lásku a pocítiť, ako sa pre nás mení jej zmysel počas toho, ako dozrievame. Hľadania, ktoré máme všetci spoločné.

V snímke A hľa: Snívanie o prepojenom svete zachytáva legendárny filmový režisér a dokumentarista Werner Herzog (Grizzly Man, Jaskyňa zabudnu- tých snov) virtuálny svet od úplného počiatku až po súčasnosť, objavujúc digitálnu krajinu s rovnakou zvedavosťou a predstavivosťou, akú poznáme z jeho pozemských snímok mapujúcich také odľahlé destinácie, akými sú Amazonka, Sahara, Južný pól či austrálske pustatiny. Herzog diváka prevádza sériou provokatívnych rozhovorov, odhaľujúcich spôsoby, akými svet internetu pretransformoval celé fungovanie nášho reálneho sveta – od obchodu po vzdelanie, od cestovania do vesmíru po zdravotnú starostlivosť – ako aj samotnú podstatu nášho správania pri nadväzovaní a udržiavaní osobných vzťahov.

Najprv upretý zrak, fascinované pozorovanie a nakoniec sliedenie, ktoré mení pozorovanie na posadnutosť: pohľad má prekvapivé množstvo odtieňov. Mathilde je začínajúca baletka, zápasiaca o svoje miesto v tvrdej branži. Kým Charles je študent filmu, ktorý hľadá svoj prvý veľký námet, až kým nepo­ chopí, že ho celý ten čas žije. Nevídane otvorené rozprávanie o komplikova­ nom vzťahu rámcuje obdobie ich spoločného života v cudzine, kam Mathilde odišla za snom o kariére primabaleríny a Charles ju oddane nasledoval. V Kalifornii je film, ktorý buduje divácke očakávania, aby ich s rachotom rúcal. Film, ktorý sa spočiatku javí ako poetické vyznanie lásky a neskôr ako štúdia o sebatrýzni a prijímaní bolesti, pred nami odkrýva stále nové, hlbšie vrstvy.

Film je pátraním po vlastnej identite za nezvyčajných životných podmienok v nezvyčajnom sociálnom prostredí. V libanonskej dedinke žije slepý mladík Rabih. Pri žiadosti o vydanie pasu zisťuje, že jeho občiansky preukaz je falošný, čo ho privádza k hľadaniu pravdy o vlastnom živote. Pátrajúc po zázname o svojom narodení stretáva Rabih na potulkách libanonským vidiekom ľudí, ktorí sa ocitli na úplnom okraji spoločnosti. Ich životné príbehy so sebou prinášajú ďalšie otázky, ale aj drobné stopy na ceste za pravdou o jeho identite. Stretáva sa s národom neschopným rozpovedať mu nielen jeho, ale aj svoj vlastný príbeh. Okrem skúmania politického dopadu na intímny príbeh slepého mladíka a libanonský vidiek sa snímka sústredí na širší politický a kultúrny kontext, v ktorom sa príbeh odohráva. Tramontane, zasadený a nakrútený výlučne v teréne v prostredí Libanonu, prekypuje silnými emóciami bez zbytočného pátosu. Slepého mladíka majstrovsky zahral Barakat Jabbour.

27–ročná Mira cestuje zo Švajčiarska do irackého Kurdistanu s cieľom vypátrať a po prvýkrát sa stretnúť so svojim otcom. K dispozícii má jedine starý list a vyblednutú fotku. Hrdinka, plná vzrušenia a nádeje, netuší, že sa vydáva na cestu, ktorá jej navždy zmení život. Cestu do krajiny plnej prírodných krás, no taktiež aj politických konfliktov, ktoré snímka zobrazuje z úplne novej perspektívy. V Kurdistane sa Mira stretáva s terorizmom, zločinom a zákonom ulice, no neobchádza ju ani láska. Film vykresľuje dve najväčšie životné tragédie: nenaplnenie a naplnenie životných túžob. Snímka nakrútená v Švajčiarsku a Kurdistane je akýmsi obráteným obrazom života jej autora Mana Khalila, ktorý po živote a väznení v rodnej Sýrii odišiel do azylu vo Švajčiarsku.

Príbeh o nezlučiteľných spôsoboch, akými sa manželský pár vyrovnáva so smrťou jediného syna. Názov filmu Týždeň a jeden deň v judaizme odkazuje na Šivu – týždeň trúchlenia po pohrebe zosnulého, počas ktorého sa pozostalí vyrovnávajú s jeho odchodom v príbytku blízkeho člena rodiny. Manželka Vicky túži po poriadku a rutine, čo pre ňu znamená návrat do práce – základnej školy, kde je učiteľkou. Na rozdiel od Vicky sa jej manželovi Eyalovi naspäť do práce veľmi nechce. Pod zásterkou drobnej lži sa ocitá v hospici, kde jeho syn Ronnie strávil posledné chvíle svojho života. Namiesto prikrývky, po ktorú údajne prišiel, sa vracia s vreckom synovej medicinálnej marihuany. Eyal sa s dostatočnou zásobou trávy v spoločnosti svojho suseda–huliča vydáva na cestu existenčného bádania. Film, tvoriaci súčasť výberu Medzinárodného týždňa kritikov na tohtoročnom MFF v Cannes, je vynikajúcim režisérskym i hereckým počinom, balansujúcim medzi komédiou a drámou, ktorý sa štábu podarilo dosiahnuť vďaka dokonale namiešanej kombinácii sĺz a smiechu.

Giulia je členkou náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových. Hoci je veľmi nadaná, jej vzdelanie, ambície a osobné vzťahy musia ustúpiť prísnym pravidlám, plynúcim z náboženstva, ktoré jej rodina vyznáva. Giuliin svet, postavený na striktných zvykoch a posvätných náboženských textoch, uviazol v čase a nemilosrdne odmieta každého, kto doň nepatrí. Po stretnutí s Libertom, ktorý pracuje v továrni Giuliinho otca, sa hrdinka ocitá na neznámej pôde: odmieta obmedzenia, ktoré jej ukladá viera. Zisťuje, že ju možno čaká aj iný osud – osud, pre ktorý sa môže rozhodnúť sama. Ľudia v Libertovom robia chyby, nebránia sa novým vyhliadkam a nekladú láske podmienky. Vzťah dvoch mladých ľudí sa neodvratne mení na čistý ľúbostný príbeh, ktorý však hrdinku neúprosne vylučuje z náboženského sveta, do ktorého kedysi patrila. Nežný portrét kvitnúcej lásky na križovatke životných ciest Svetácke dievča mal premiéru na MFF Benátky.

Dlhometrážny debut chorvátskej režisérky Hany Jušić rozpráva príbeh 24–ročnej ženy z rodiny z nižších spoločenských vrstiev, ktorá po porážke svojho desivého otca duševne dozrieva. Celý Marijanin život sa točí okolo jej rodiny. Žijú hlava na hlave, natlačení v maličkom byte, kde jeden druhého privádzajú do šialenstva. Po porážke, ktorá nechá panovačného otca úplne pripútaného na lôžko, sa na čelo domácnosti stavia Marijana. Zatiaľ čo chodí z jednej práce do druhej, aby rodinu udržala nad vodou, jej matka a postihnutý brat robia všetko preto, aby loď potopili. Útechu vo vyhrotenej situácii nachádza až v pochybnom príležitostnom sexe s neznámymi ľuďmi a novonadobudnutá chuť slobody v nej prehlbuje túžbu po čoraz intenzívnejších zážitkoch. Konečne našla pocit voľnosti, s ktorým si však nevie dať rady. Hyperrealizmus tejto filmovej snímky je oslavou škaredosti životov „bielej spodiny“, okorenenou špecifickým čiernym humorom a silnými hereckými výkonmi.

Dlhometrážny bábkový film Ja ako Tekvička je nežným a poetickým príbehom o dospievaní. Po nečakanej smrti svojej matky sa deväťročný chlapec prezývaný Tekvička skamaráti s dobrosrdečným policajtom Raymondom, ktorý ho sprevádza na ceste do novej pestúnskej rodiny, plnej sirôt v jeho veku. Nájsť si vlastné miesto v tomto zvláštnom a často nepriateľskom prostredí nie je pre Tekvičku jednoduché. Vďaka pomoci ochotného Raymonda a nových kamarátov sa však po čase naučí dôverovať, nachádza pravú lásku a nakoniec aj vlastnú rodinu. „K filmovej adaptácii knihy od Gillesa Parisa ma priviedla myšlienka nakrútiť film o deťoch, zameraný na zlé zaobchádzanie s nimi ako aj prostriedky, ktorými tento problém v dnešnom svete riešime; zábavný film, pri ktorom sa budete smiať aj plakať, no predovšetkým film, ktorý verne zachytáva skutočnosť, odohrávajúcu sa tu a teraz. Film o moci vytrvalosti v skupinke priateľov, zastávajúci ideály empatie, kamarátstva, delenia sa a tolerancie,“ hovorí režisér.

Dlhometrážny debut scenáristu a režiséra Renārsa Vimbu je delikátnou drámou, ktorá spracúva tému dospievania – málokedy jednoduchého obdobia v ľudskom živote – s jedinečným jemnocitom. Hoci je Vimba ešte len debutantom, v snímke jasne badať vyspelý vizuálny štýl a zmysel pre diskrétne, no zato účinne pulzujúce emócie. Som tu! je príbehom o sedemnásťročnej Raji a jej dvanásťročnom bratovi Robisovi, ktorí žijú so svojou starou mamou Olgou. Otec im umrel a matka odišla za prácou do Anglicka. Panovačná Olga plánuje predať dom na vidieku aj proti vôli svojich vnúčat. Situácia sa však mení, keď Olga nečakane zomiera. Zo strachu pred životom v detskom domove Raja s Robisom babičku pochovajú v jablkovom sade a rozhodnú sa nájsť svoju matku. Tento rodinný príbeh zachytáva v súčasnosti vysoko aktuálnu otázku ekonomických migrantov, pričom na tému nahliada z pomerne nezvyčajného uhla pohľadu: neskúma tých, ktorí odišli za novým životom, ale tých, ktorí po nich ostali doma, kde plánujú ostať aj naďalej. Film mal premiéru na festivale Berlinale v sekcii Generation 14–plus (Mládež od 14 rokov).

Dramatický triler odohrávajúci sa v hornatej oblasti Rumunska. Roman, mladý muž z mesta prichádza do odľahlej dedinky neďaleko ukrajinskej hranice, aby predal pozemky, ktoré tu zdedil po svojom dedovi. S prekvapením zisťuje, že majetok je obrovský a takmer celkom izolovaný od civilizovaného sveta. Kým Roman zariaďuje predaj, všíma si, že miestni sa mu vyhýbajú a že na jeho pozemku sa každú noc schádzajú podozriví chlapi v autách. Premkýna ho pocit všeobecného strachu, ktorý sa však neprejavuje ničím konkrétnym. Romanov nepokoj a zraniteľnosť sa ďalej zvyšuje, keď na neohlásenú návštevu príde jeho priateľka – nie azda preto, že by jej hrozilo priame nebezpečenstvo, ale skôr preto, že sa stáva nevítanou svedkyňou jeho neschopnosti dostať situáciu pod kontrolu. Navzdory všetkým odporúčaniam Roman uskutočňuje svoj zámer predať majetok. No hoci svoj útek pripravuje do detailov, nie je schopný odhadnúť skutočnú povahu zla ľudí, s ktorými má do činenia.

Boxerský zápas v Brooklyne; život v povojnovej Bosne a Hercegovine; každodenný kolotoč nigérijskej pôrodnej sestry; intímny moment v kruhu rodiny: tieto a mnohé ďalšie scény vyskladávajú Kameramanku, mozaiku záberov nakrútených v priebehu 25–ročnej kariéry dokumentárnej kameramanky Kirsten Johnson. Prostredníctvom série epizodických juxtapozícií a porovnávaní záberov skúma režisérka vzťah medzi tvorcami obrazov a ich námetmi, napätie medzi objektivitou a zásahom kamery, ako aj komplexné vzájomné pôsobenie neupravenej reality a umelo vytvoreného rozprávania. Kameramanka, ktorá kombinuje dokument, autobiografiu a sériu etických otázok, je dojemným pohľadom na osobnú životnú cestu jednej filmárky a zároveň pozorným skúmaním toho, čo znamená nasmerovať kameru na svet.

Snímka, zasadená do prostredia amerického juhu pred občianskou vojnou, mapuje životné osudy Nata Turnera, gramotného otroka a kazateľa, ktorého finančne strádajúci majiteľ Samuel Turner prijme ponuku, aby Natove schopnosti za peniaze prepožičal cieľu upokojenia búriacich sa otrokov. Počas svojich ciest po krajine sa Nat stáva svedkom mnohých zverstiev páchaných na príslušníkoch jeho rasy. Ako sa postupne radikalizuje, jeho výrečnosť, charizma a znalosť Písma sa stávajú zbraňami, ktoré namieri proti svojim utláčateľom. Je iba otázkou času, kedy sa Nat postaví do čela povstania v nádeji, že svoj ľud dovedie k slobode.
Názov snímky je ironizujúcou narážkou na výpravný veľkofilm Davida W. Griffitha z roku 1915 o americkej občianskej vojne a tzv. Ére rekonštrukcie, ktorý je neslávne známy stereotypným zobrazením černochov a heroizova- ním členov Ku Klux Klanu. Parkerove Zrodenie národa naopak patrí do na- rastajúceho radu filmov afroamerických režisérov, ktoré reflektujú americkú históriu v kontexte neutíchajúcej diskusie o rasovom napätí a pretrvávajúcej nerovnosti.

Druhý celovečerný film režiséra Toma Forda rozpráva príbeh ženy, ktorá sa ocitá tvárou v tvár démonom vlastnej minulosti po tom, čo ju pohlcuje trilerový román z pera jej bývalého manžela. Susan je úspešnou majiteľ kou galérie v Los Angeles. Jej dokonalý svet sa začína rúcať vo chvíli, keď sa na stole objavuje rukopis románu od bývalého, dávno odcudzeného manžela Tonyho. Jej súčasný muž, mladý pohľadný lekár, odchádza do New Yorku a Susan sa púšťa do čítania rukopisu. Príbeh ju okamžite vťahuje do života jednej z postáv počas rodinnej dovolenky, ktorá sa mení na zlý sen. S každou ďalšou prečítanou stránkou je Susan nútená premýšľať nad súvislosťami s vlastnou minulosťou. Oscilujúc medzi hrdinkiným životom a dejom románu Ford pomaly a dôsledne priťahuje skrutky: stupňuje napätie, pričom aj naďalej zachováva charakter znepokojujúcej drámy. Výsledkom je nielen pôsobivý triler, ale aj psychologická štúdia ženy v krízovej situácii.